30.8.2006 deň 6.
Vstali sme sa do nádherného slnečného rána a ani nám dlho netrvalo rozhodnúť sa kam dnes pôjdeme, padlo miesto Thessaloniky. Už večer sme sa dohadovali zo susediacim pánom a jeho vnučkou že by tam radi išli na výlet. Chceli sme ísť autom, no nakoniec sme si požičali nove skútre. Vyše čerpacej stanice mal jeden sympatický grék veľký výber skútrov a nových žiadne haraburdy ako ten “pastier“.Tak sme si vybrali obaja rovnaké skútre žltej farby značky Yamaha. Veľmi dobrý vyber sme učinili a aj Grék, s ktorým som sa dohadoval vo viacerých jazykoch a k tomu som pridal ruky nohy bol spokojný. Naproti v pekárni, kde mali výborný chlieb a pečivo (jedle len v ten deň) som zakúpil raňajky a niečo dobré na cestu. Načerpal som plnú nádrž a po dlhšej príprave sme sa vydali o 11hodine na dvoch žltých skútroch smerom z polostrova do Thessalonik. Cestou sme sledovali okolie len čo sme prešli cez Chanioti, Polychrono som už od cesty videl nádhernú pláž, kde sme na pár minút zbehli z cesty. Po krátkej cestičke sme sa doviezli k Taverne Stella, obhliadli sme si to tam s tým, že sa tam ešte vrátime a pokračovali ďalej. Ani nie po pár kilometroch sa na útese nad cestou týčíl hotel s nadchodom cez cestu na pláž. Na chvíľu sme sa pozastavili, obzreli si z výšky ďaľšiu nádhernú pláž. Cesta, ktorá doteraz šla viacmenej len dolu brehom začala stúpať a klukatiť. Dorazili sme do dedinky Kalithea,
kde sme sa taktiež zastavili a pokochali sa pohľadom z útesu na panorámu, ktoré nám toto miesto ponúkalo. Na chvíľku sme navštívili vedľa stojacu Tavernu. Dlho sme sa zdržovať teda nechceli a pokračovali v smere našej jazdy. Počas našej cesty po polostrove sme sa zastavili v dedinke Nea Fokea, kde sa na útese vypínala stará veža s kaplnkou v peknom prístave. Podľa toho čo sme do teraz videli, bola to najkrajšia dedinka na polostrove, kde bolo cítiť históriu. Vydali sme sa teda s predsavzatím, že už sa nebudeme zdržiavať, veď sme mali ešte pred sebou 70km. Následne sme sa zastavili už len načerpať šťavu, overili si správnosť smeru a hor sa na diaľnicu, ktorá sa začínala pri výstupe s polostrova. Ešte sme sa len prešli par kilometrov ku križovatke, ktorá spájala diaľnicu s bežnou cestou a boli sme svedkami malej dopravnej nehody. Niet sa čo čudovať keď jazdia ako blázni. Veď miesto dvoch aut išli vedľa seba štyri tak si otrepali spätné zrkadla a pokračovali ďalej ani nezastavili, typickí Gréci. Prešli sme úžinou popri dedinke Potidea, ktorá spájala polostrov s pevninou, alebo skôr delila. Bol cez ňu prekopaný prieplav, aby lode nemuseli oboplávať celý polostrov.
Už len nebezpečná a fádna cesta po diaľnici, keďže iná cesta by trvala dlho. Držali sme sa za ľavým pruhom, aby nás nejaký rýchli Grék nezachytil, len som dával miestami pozor na nerovnosti cesty. Asi po 40 km sme už znudení z diaľnice a neznesiteľného hluku hľadali východisko. Nakoniec sme spozorovali vedľa diaľnice súbežiacu cestu a najbližšej výpadovke sme sa na ňu pokúsili úspešne dostať. Síce sme mali nárazový vietor ale viacej voľnosti po asi 10km sa cesta jednoducho stratila. Zmizla doslovne pod zemou. Pokračovali sme teda po poľnej štrkovej ceste, ktorá nás doviedla k bagrovisku. Všetci si mysleli a hovorili, aby sme sa vrátili. Mňa to ťahalo dopredu s presvedčením, že cesta len tak nemôže skončiť a niekde musí pokračovať. Ako náhle sme prešli pár desiatok metrov bagroviskom po prašnej ceste, ktorá sa nachádzala v jame pri diaľnici, som v diaľke zazrel ako sa predo mnou na kopci vynára stratená cesta. Celé to bolo výsledkom výstavby diaľnice a vo vybagrovanej jame ťažili pravdepodobne štrk. Ešte stále sme mali 20km tak sme pokračovali svižným tempom, prehnali sme sa okolo čerpacej stanice pri výpadovke. Asi 2km na to sa cesta stratila, ale už bez možnosti nájsť jej druhý koniec, keďže na konci stál plot a za ním fabrika. Vrátili sme sa teda k čerpacej stanici a prešli popod diaľnicu. Dostali sme sa pomedzi olivové sady do dedinky
Nea Kalikratia, kde sme sa hladní zastavili pri kostolíku. Neďaleký figovník nám dodal energie a už pre pokročilý čas sme pokračovali popri pobrežiu cez dedinku Nea Iraklia. Snažili mne sa dostať viac od pobrežia. Konečne sme sa dostali na správnu cestu, ktorá viedla cez Epanomi a Plagiari. Z Plagirari sa nám ponúkol pohľad na céle pobrežie s dedinkami a letiskom Thessaloniky. Nechceli sme už viacej blúdiť po dedinkách, tak sme sa cez Neo Risio dostali na diaľnicu. Cesta po diaľnici už nebola žiadna sranda. Hustá premávka nám dala zabrať a mohli sme sa držať len na pravej strane a výjst z dialnice aj keď do centra to bolo len 3 km. Po hornom obchvate sme sa dostali do Thessalonik. Na koniec sme sa ulicami tohto veľkomesta zviezli do centra. Pod stromami pri vojenskom útvare sme si spravili polhodinovú prestávku. Slnko na nás celý ten čas palilo a Lenka ta bola celá obhorená a musela sa pozakrývať. Ja som mal po celý čas bundu, keďže bol dosť silný vietor. Po načerpaní energie sme sa vybrali ok
olo Helexpo a Thessalonského divadla priamo k pobrežiu. Z cesty sme zišli krížom cez chodníky k Bielej Veži (White Tower), kde sme odstavili motorky. Pri odchode z pobrežia nás oslovil priekupník podobný našim rómom a ponúkal nejakú kameru. Mi sme si ho nevšímali, horšie bol na tom náš kolega, ten sa ho nevedel zbaviť. Nakoniec sme naskočili na motorky a späť po chodníku sme prešli k ceste a pokračovali okolo divadla priamo do centra. Ťažko opísateľná situácia, ktorá nastala keď sme sa snažili niekam dostať, jednoducho museli ste byť drzí a dávať si pozor, aby vás niekto neprevalcoval. Nepoznajú žiadne pravidlá cestnej premávky. Dokonca na semafore nesvieti oranžové svetlo, keď sa mate pohnúť z červenej rovno zelená. Pri zastavovaní svietia všetky. Po pirátskej jazde sme sa konečne dostali na správnu križovatku. Snažili sme sa dostať k hradbám, ktoré boli vysoko nad mestom. Hustou premávkou bez nejakých strát na životoch sme sa konečne dostali pod hradby. A to bol len začiatok. Ešte zďaleka sme sa nedostali na to správne miesto, jazdili sme uličkami ako po bludisku. Keď sme sa konečne dostali pod hradby, spravili sme si pauzu. Odparkovali m skútre a zasadli do blízkej Taverny. Nenechali sme si ujsť nádherný pohľad na celé mesto, ktoré nám ležalo ako na dlani, ten pohľad je nezabudnuteľný. Tak veľké mesto ešte nikto z nás nevidel. Naša slovenská hlavná dedina bola len polovica. Bolo už 16h nemali sme veľa času do zotmenia, tak sme sa ešte pohli smerom vyššie. Pomedzi hradby úzkymi uličkami sme priš
li k miestu, kde stal mali hrad alebo viac menej nejaký zámok. Obehli sme ho zo zvedavosti dookola. Ďalej na pravej strane sa vypínal grécky kostolík, ktorý veľmi vynikol na kopci medzi tými domčekmi. Veľa nebolo čo obzerať, hradby boli len rujiny a nič historické sme tam nevideli. Cestou späť do centra sme sa spúšťali úzkymi strmými uličkami. Až som mal obavy, že sa prekotíme cez skúter. Vôbec nemám predstavu ako tam len môžu bývať. A nehovoriac keď začne pršať ako sa dostanú na kopec. Trvalo nám nejaký čas kým sme sa dostali na rozsiahle námestie. Bola to naša posledná zastávka za históriou Thessalonik .Motorky sme nechali na parkovisku a vydali sme sa ďalej pešo. Prešli sme sa promenádou Aristotelus, objavili pár pamiatok. Dva obelisky sa týčili v jame len tak vedľa autobusovej zastávky. Viac v strede námestia zasa veľké pozostatky po starom parlamente a stará grécka kaplnka. Boli také rozsiahle, že keď sme sa vrátili nasadli na skútre a obehli to celé dookola. Medzi tým som skočil do malého obchodíku, kde som prehodil par gréckych slov aby som dostal Fantu. Najväčší problém bol presunúť sa o pár metrov ďalej k ďalším historickým pamiatkam. Nebolo to ďaleko, len sme sa báli nechať skútre len tak bez dozoru. Obzreli sme si pravoslávny kostol, kruhovú budovu Rotonta a a oblúk Kamara časť pravdepodobne vstupnej brány do mesta. O 18 hodine sme sa rozhodli že opustime mesto. Husto zaplnenými ulicami a uličkami sme sa snažili dostať na ten správny smer. Vôbec to nebolo ľahké, keďže všetky domy boli rovnaké a sami sme ani nemali potuchy odkiaľ sme vôbec prišli. Každý na nás trúbil a dostať sa na tú správnu cestu bolo ako na bojisku kto z koho. Veľká výhoda boli predsa len tie skútre. Podľa všetkého by sme v zápchach stvrdli na hodiny. Konečne sme sa dostali na nejakú cestu, ktorá nás viedla von z mesta a na najbližšej pumpe sme dotankovali prázdne nádrže. Po niekoľkých kilometroch sme sa dostali na výpadovku na diaľnicu. Bohužiaľ sme sa nedostali na odbočovací pruh. V hustej premávke aj napriek ukazovaniu smeru zaradenia sme boli ignorovaní, tak sme pokračovali rovno dopredu. Stalo sa nám to osudným, lebo nás to zaviedlo na výbežok pevniny ďaleko od hlavného ťahu. Previezli s
me sa celým výbežkom cez dedinky Perea, Nea Epivates, Ag.Triada, a Nea Michalonia, kde cestou popri pobreží nachvíľku zastavili osviežili sa. Naskytol sa nám tam po prvý krát pohľad na západ slnka, ktorý tvoril spolu s oblakmi a prístavom veľmi pekný obraz. Pokračovali sme späť do vnútrozemia do dedinky Plagiari. Kľukatými uličkami sme prišli k čerpacej stanici v dedinke Trifolos a opýtal som sa troch sediacich Grékov ako sa dostanem do Pefkochori, ktorý sa na tom dobre pobavili. Pre nich to bolo ďaleko na motorke. Oni prejdú najviac tak možno 10 km na motorke. A keďže ani jeden nevedel po anglicky privolal chlapca a ten mi vysvetlil, že idem dobre, ale bude to mať kratšie ak odbočím “ukázal prstom na cestu“ krížom cez pole. Dobrou radou sme sa dostali za 3 minúty na hlávnu cestu, kde už bola smerová tabula na Chalkidiki. Z kopca pri ceste sme mali výhľad na letisko a celé nočne mesto Thessaloniky . V podstate sme sa vrátili súbežnou cestou o cca 5 km ďalej od hranice mesta. Po pár kilometrov sme sa dostali nad prejazd cez diaľnicu. O 20h a úplnej tme nám nič iné nezostávalo len zísť na diaľnicu a v odstavnom pruhu
smerovať do Pefkochori. Počas ktorej sme sa kvôli zime a stálemu silnému protivetru museli často zastavovať. Slzili mi oči tak som kvôli tomu nasadil aj potápacke okuliare, napriek tomu že to nevyzeralo dobre a nebolo to moc pohodlné. Celé tri a pol hodiny nám trvala cesta kým sme vyčerpaný dorazili do Pefkochory. Obzvlášť pozor na autá jazdia tu ako piráti! Neodporučam ísť na skútroch lepšie by bolo auto hlavne kôli bezpečnosti a zdĺhavej ceste prípadne isť zo zájazdom.
Vstali sme sa do nádherného slnečného rána a ani nám dlho netrvalo rozhodnúť sa kam dnes pôjdeme, padlo miesto Thessaloniky. Už večer sme sa dohadovali zo susediacim pánom a jeho vnučkou že by tam radi išli na výlet. Chceli sme ísť autom, no nakoniec sme si požičali nove skútre. Vyše čerpacej stanice mal jeden sympatický grék veľký výber skútrov a nových žiadne haraburdy ako ten “pastier“.Tak sme si vybrali obaja rovnaké skútre žltej farby značky Yamaha. Veľmi dobrý vyber sme učinili a aj Grék, s ktorým som sa dohadoval vo viacerých jazykoch a k tomu som pridal ruky nohy bol spokojný. Naproti v pekárni, kde mali výborný chlieb a pečivo (jedle len v ten deň) som zakúpil raňajky a niečo dobré na cestu. Načerpal som plnú nádrž a po dlhšej príprave sme sa vydali o 11hodine na dvoch žltých skútroch smerom z polostrova do Thessalonik. Cestou sme sledovali okolie len čo sme prešli cez Chanioti, Polychrono som už od cesty videl nádhernú pláž, kde sme na pár minút zbehli z cesty. Po krátkej cestičke sme sa doviezli k Taverne Stella, obhliadli sme si to tam s tým, že sa tam ešte vrátime a pokračovali ďalej. Ani nie po pár kilometroch sa na útese nad cestou týčíl hotel s nadchodom cez cestu na pláž. Na chvíľu sme sa pozastavili, obzreli si z výšky ďaľšiu nádhernú pláž. Cesta, ktorá doteraz šla viacmenej len dolu brehom začala stúpať a klukatiť. Dorazili sme do dedinky Kalithea, 
kde sme sa taktiež zastavili a pokochali sa pohľadom z útesu na panorámu, ktoré nám toto miesto ponúkalo. Na chvíľku sme navštívili vedľa stojacu Tavernu. Dlho sme sa zdržovať teda nechceli a pokračovali v smere našej jazdy. Počas našej cesty po polostrove sme sa zastavili v dedinke Nea Fokea, kde sa na útese vypínala stará veža s kaplnkou v peknom prístave. Podľa toho čo sme do teraz videli, bola to najkrajšia dedinka na polostrove, kde bolo cítiť históriu. Vydali sme sa teda s predsavzatím, že už sa nebudeme zdržiavať, veď sme mali ešte pred sebou 70km. Následne sme sa zastavili už len načerpať šťavu, overili si správnosť smeru a hor sa na diaľnicu, ktorá sa začínala pri výstupe s polostrova. Ešte sme sa len prešli par kilometrov ku križovatke, ktorá spájala diaľnicu s bežnou cestou a boli sme svedkami malej dopravnej nehody. Niet sa čo čudovať keď jazdia ako blázni. Veď miesto dvoch aut išli vedľa seba štyri tak si otrepali spätné zrkadla a pokračovali ďalej ani nezastavili, typickí Gréci. Prešli sme úžinou popri dedinke Potidea, ktorá spájala polostrov s pevninou, alebo skôr delila. Bol cez ňu prekopaný prieplav, aby lode nemuseli oboplávať celý polostrov. 
Už len nebezpečná a fádna cesta po diaľnici, keďže iná cesta by trvala dlho. Držali sme sa za ľavým pruhom, aby nás nejaký rýchli Grék nezachytil, len som dával miestami pozor na nerovnosti cesty. Asi po 40 km sme už znudení z diaľnice a neznesiteľného hluku hľadali východisko. Nakoniec sme spozorovali vedľa diaľnice súbežiacu cestu a najbližšej výpadovke sme sa na ňu pokúsili úspešne dostať. Síce sme mali nárazový vietor ale viacej voľnosti po asi 10km sa cesta jednoducho stratila. Zmizla doslovne pod zemou. Pokračovali sme teda po poľnej štrkovej ceste, ktorá nás doviedla k bagrovisku. Všetci si mysleli a hovorili, aby sme sa vrátili. Mňa to ťahalo dopredu s presvedčením, že cesta len tak nemôže skončiť a niekde musí pokračovať. Ako náhle sme prešli pár desiatok metrov bagroviskom po prašnej ceste, ktorá sa nachádzala v jame pri diaľnici, som v diaľke zazrel ako sa predo mnou na kopci vynára stratená cesta. Celé to bolo výsledkom výstavby diaľnice a vo vybagrovanej jame ťažili pravdepodobne štrk. Ešte stále sme mali 20km tak sme pokračovali svižným tempom, prehnali sme sa okolo čerpacej stanice pri výpadovke. Asi 2km na to sa cesta stratila, ale už bez možnosti nájsť jej druhý koniec, keďže na konci stál plot a za ním fabrika. Vrátili sme sa teda k čerpacej stanici a prešli popod diaľnicu. Dostali sme sa pomedzi olivové sady do dedinky 
Nea Kalikratia, kde sme sa hladní zastavili pri kostolíku. Neďaleký figovník nám dodal energie a už pre pokročilý čas sme pokračovali popri pobrežiu cez dedinku Nea Iraklia. Snažili mne sa dostať viac od pobrežia. Konečne sme sa dostali na správnu cestu, ktorá viedla cez Epanomi a Plagiari. Z Plagirari sa nám ponúkol pohľad na céle pobrežie s dedinkami a letiskom Thessaloniky. Nechceli sme už viacej blúdiť po dedinkách, tak sme sa cez Neo Risio dostali na diaľnicu. Cesta po diaľnici už nebola žiadna sranda. Hustá premávka nám dala zabrať a mohli sme sa držať len na pravej strane a výjst z dialnice aj keď do centra to bolo len 3 km. Po hornom obchvate sme sa dostali do Thessalonik. Na koniec sme sa ulicami tohto veľkomesta zviezli do centra. Pod stromami pri vojenskom útvare sme si spravili polhodinovú prestávku. Slnko na nás celý ten čas palilo a Lenka ta bola celá obhorená a musela sa pozakrývať. Ja som mal po celý čas bundu, keďže bol dosť silný vietor. Po načerpaní energie sme sa vybrali ok
olo Helexpo a Thessalonského divadla priamo k pobrežiu. Z cesty sme zišli krížom cez chodníky k Bielej Veži (White Tower), kde sme odstavili motorky. Pri odchode z pobrežia nás oslovil priekupník podobný našim rómom a ponúkal nejakú kameru. Mi sme si ho nevšímali, horšie bol na tom náš kolega, ten sa ho nevedel zbaviť. Nakoniec sme naskočili na motorky a späť po chodníku sme prešli k ceste a pokračovali okolo divadla priamo do centra. Ťažko opísateľná situácia, ktorá nastala keď sme sa snažili niekam dostať, jednoducho museli ste byť drzí a dávať si pozor, aby vás niekto neprevalcoval. Nepoznajú žiadne pravidlá cestnej premávky. Dokonca na semafore nesvieti oranžové svetlo, keď sa mate pohnúť z červenej rovno zelená. Pri zastavovaní svietia všetky. Po pirátskej jazde sme sa konečne dostali na správnu križovatku. Snažili sme sa dostať k hradbám, ktoré boli vysoko nad mestom. Hustou premávkou bez nejakých strát na životoch sme sa konečne dostali pod hradby. A to bol len začiatok. Ešte zďaleka sme sa nedostali na to správne miesto, jazdili sme uličkami ako po bludisku. Keď sme sa konečne dostali pod hradby, spravili sme si pauzu. Odparkovali m skútre a zasadli do blízkej Taverny. Nenechali sme si ujsť nádherný pohľad na celé mesto, ktoré nám ležalo ako na dlani, ten pohľad je nezabudnuteľný. Tak veľké mesto ešte nikto z nás nevidel. Naša slovenská hlavná dedina bola len polovica. Bolo už 16h nemali sme veľa času do zotmenia, tak sme sa ešte pohli smerom vyššie. Pomedzi hradby úzkymi uličkami sme priš
li k miestu, kde stal mali hrad alebo viac menej nejaký zámok. Obehli sme ho zo zvedavosti dookola. Ďalej na pravej strane sa vypínal grécky kostolík, ktorý veľmi vynikol na kopci medzi tými domčekmi. Veľa nebolo čo obzerať, hradby boli len rujiny a nič historické sme tam nevideli. Cestou späť do centra sme sa spúšťali úzkymi strmými uličkami. Až som mal obavy, že sa prekotíme cez skúter. Vôbec nemám predstavu ako tam len môžu bývať. A nehovoriac keď začne pršať ako sa dostanú na kopec. Trvalo nám nejaký čas kým sme sa dostali na rozsiahle námestie. Bola to naša posledná zastávka za históriou Thessalonik .Motorky sme nechali na parkovisku a vydali sme sa ďalej pešo. Prešli sme sa promenádou Aristotelus, objavili pár pamiatok. Dva obelisky sa týčili v jame len tak vedľa autobusovej zastávky. Viac v strede námestia zasa veľké pozostatky po starom parlamente a stará grécka kaplnka. Boli také rozsiahle, že keď sme sa vrátili nasadli na skútre a obehli to celé dookola. Medzi tým som skočil do malého obchodíku, kde som prehodil par gréckych slov aby som dostal Fantu. Najväčší problém bol presunúť sa o pár metrov ďalej k ďalším historickým pamiatkam. Nebolo to ďaleko, len sme sa báli nechať skútre len tak bez dozoru. Obzreli sme si pravoslávny kostol, kruhovú budovu Rotonta a a oblúk Kamara časť pravdepodobne vstupnej brány do mesta. O 18 hodine sme sa rozhodli že opustime mesto. Husto zaplnenými ulicami a uličkami sme sa snažili dostať na ten správny smer. Vôbec to nebolo ľahké, keďže všetky domy boli rovnaké a sami sme ani nemali potuchy odkiaľ sme vôbec prišli. Každý na nás trúbil a dostať sa na tú správnu cestu bolo ako na bojisku kto z koho. Veľká výhoda boli predsa len tie skútre. Podľa všetkého by sme v zápchach stvrdli na hodiny. Konečne sme sa dostali na nejakú cestu, ktorá nás viedla von z mesta a na najbližšej pumpe sme dotankovali prázdne nádrže. Po niekoľkých kilometroch sme sa dostali na výpadovku na diaľnicu. Bohužiaľ sme sa nedostali na odbočovací pruh. V hustej premávke aj napriek ukazovaniu smeru zaradenia sme boli ignorovaní, tak sme pokračovali rovno dopredu. Stalo sa nám to osudným, lebo nás to zaviedlo na výbežok pevniny ďaleko od hlavného ťahu. Previezli s
me sa celým výbežkom cez dedinky Perea, Nea Epivates, Ag.Triada, a Nea Michalonia, kde cestou popri pobreží nachvíľku zastavili osviežili sa. Naskytol sa nám tam po prvý krát pohľad na západ slnka, ktorý tvoril spolu s oblakmi a prístavom veľmi pekný obraz. Pokračovali sme späť do vnútrozemia do dedinky Plagiari. Kľukatými uličkami sme prišli k čerpacej stanici v dedinke Trifolos a opýtal som sa troch sediacich Grékov ako sa dostanem do Pefkochori, ktorý sa na tom dobre pobavili. Pre nich to bolo ďaleko na motorke. Oni prejdú najviac tak možno 10 km na motorke. A keďže ani jeden nevedel po anglicky privolal chlapca a ten mi vysvetlil, že idem dobre, ale bude to mať kratšie ak odbočím “ukázal prstom na cestu“ krížom cez pole. Dobrou radou sme sa dostali za 3 minúty na hlávnu cestu, kde už bola smerová tabula na Chalkidiki. Z kopca pri ceste sme mali výhľad na letisko a celé nočne mesto Thessaloniky . V podstate sme sa vrátili súbežnou cestou o cca 5 km ďalej od hranice mesta. Po pár kilometrov sme sa dostali nad prejazd cez diaľnicu. O 20h a úplnej tme nám nič iné nezostávalo len zísť na diaľnicu a v odstavnom pruhu 
smerovať do Pefkochori. Počas ktorej sme sa kvôli zime a stálemu silnému protivetru museli často zastavovať. Slzili mi oči tak som kvôli tomu nasadil aj potápacke okuliare, napriek tomu že to nevyzeralo dobre a nebolo to moc pohodlné. Celé tri a pol hodiny nám trvala cesta kým sme vyčerpaný dorazili do Pefkochory. Obzvlášť pozor na autá jazdia tu ako piráti! Neodporučam ísť na skútroch lepšie by bolo auto hlavne kôli bezpečnosti a zdĺhavej ceste prípadne isť zo zájazdom.
