Posledný krát

4.9.2006 deň 10.

Posledná a najhoršia noc, zobudil som sa s nohou ako slon. Bohužiaľ museli sme opustiť do 9h izby tak taký polámaný som mal čo robiť a Lenka tiež. Predtým než som zaviezol skúter som sa stavil ešte v pekárni nech Lenka ma z čoho pripraviť jedlo na cestu. Vysťahovaní sme sa rozdelili do troch izieb, aby sme si mali kde nechať veci. Vrátili sme motorku a pomaly ja krivajúc na nohu sme sa vybrali na pláž v Pefkochori. Zašli sme až na koniec pláže, aby sme sa tam pod jedinými stromami mohli ukryť. Potreboval som dospať a vôbec som nemal chuť plávať aj keď voda bola čistejšia. Usadili sme sa na kamienkovej pláži, kde som dlho nevydržal a musel som sa vrátiť do apartmánu užiť antihistmatika. Cestou som sa zastavil v cukrárni a kúpil si vynikajúce Grécke koláčiky. Sú naozaj výborné a hlavne tie plnené a s ovocím. V apartmáne som sa zdržal dve hodiny. Zarozprával som sa s jedným mladým párom. Tušil som už, že sa Lenka bude strachovať, kde tak dlho som. Tak som sa pobral späť a ako naschvál sme sa stretli v polovici cesty. Šla ma hľadať tak sme sa zvrtli na mieste a vrátili sa na pláž. Trávili sme tam celé popoludnie až kým sme nedostali hlad. Vydali sme sa hľadať pizzeriu, ktorú nám odporučili. Ale sme sa ju nahľadali. Konečne sme ju našli, sedenie bolo príjemne po palmami. Objednali sme si pizzu a kolu. Keď nám ju nakoniec čašníčka doniesla tak sme len vyvaľovali oči a to sme si dali tu menšiu čo mali v ponuke. Rozmer mala aspoň 4O cm a hrubá bola ako u nás štyri. Mali sme čo robiť aby sme zvládli dva kúsky. Zvyšok nám zabalili do škatule. Zostávali nám len dve hodinky do odchodu autobusu. Počkali sme ho teda na ubytovni. Nachystaní sme už sedeli na rohu ulice. Autobus meškal 15 min a mal som nepríjemný pocit ako nejakú predtuchu. Nakoniec dorazil aj s delegátkou, ktorá sa nám za zdržanie ospravedlňovala a popriala nám šťastnú cestu. Hneď ma ale zarazil zvláštny prístup šoférov. Dozvedeli sme sa, že vôbec nespali v apartmáne, ale v autobuse a sú vyčerpaní. Stiahli ich v noci hneď ako sa vrátili zo služby. Kvôli nehode autobusu, ktorý havaroval ešte na Slovensku na kruhovom objazde, ktorý preletel v Šamoríne. Ďalšia vec nás zaskočila, keď nevedeli nájsť cestu do Paralia – Katheriny. Hovorím si, táto cesta asi nedopadne dobre. V Parálii nás už 2 hodiny čakali dovolenkári, ktorým zasa ich neschopná delegátka povedala, že autobus príde o 17h. Nechápem ako k tomu prišla, keď naša delegátka povedala, že bus príde len k nám o 19h a to pár minút meškal. Ľudia boli nahnevaní a nespokojní. Skupinka ľudí nerešpektovala zasadací poriadok a bol ďalší požiar na streche. Vydali sme sa teda cestou domov, šofér všetkých pekne uvítal a ubezpečil, že nás dovezú bezpečne a rýchlo domov. Večer sme prešli Grécke hranice, kde si pár ľudí nakúpilo v bezcolnej zóne. Celé Macedónsko sme v spánku precestovali, akurát na Srbských hraniciach sa museli preukázať a bez problémov sme pokračovali v ceste.

5.9.2006 04:00 h seč

Veľký krik ma zobudil a silný naraz, pred ktorým som sa dokázal uchrániť. Jediné čo som videl ako do niečoho vrážame a celá čelná strana sa rozletela na kusy. Ľudia kričali, niektorí zas nevedeli a zisťovali čo sa deje. Lenka sa strašne zľakla, musel som ju ukľudniť, ona sa zobudila až pri náraze. Našťastie mala nohy vyložené tak si neublížila. Väčšina zostala v buse nikomu sa nič vážne nestalo. Pár ľudí opustilo bus, medzi nimi aj my. Postávali sme popri diaľnici ďaleko za okrajom. Až teraz som videl do čoho sme vrazili. Nákladné auto, ktoré išlo cca 80 km šlo v pravom pruhu. A vodič nášho autobusu, ktorý asi dostal mikrospánok doň zozadu v 120km rýchlosti narazil pravou čelnou stranou. Jediný šofér, ktorý spal na sedačke v mieste nárazu utrpel pomliaždeniny, ale bol schopný chodiť. Prišli aj privolaní policajti. Až na svitaní sme sa okolo 5:30 h presunuli ďalej asi 5km, Autobus bol schopný prejsť takú krátku vzdialenosť. Na tom mieste sme čakali 9 hodín, 200km pred Belehradom (hlavné mesto Srbska). Keď konečne prišiel náhradný Srbský bus, ktorý nás doviezol až na hranice.Na Srbsko-Maďarských mali zasa problém Srbi, keď nevedeli vyriešiť jednoduchú situáciu s presunom nás do Slovenského autobusu, ktorý čakal v colnej zóne. Hodiny sme tam trčali kým pustili autobus cez hranice. My sme autobus nemohli opustiť a ich autobus zasa nemal povolenie prejsť hranicami. Čomu nikto nerozumel aký tu majú v tom guláš. Nakoniec predsa pustili a my sme sa po dvoch hodinách pohli cez Maďarsko. Cesta bola bezproblémová až na Slovensko, kde sme dorazili o polnoci. Totiž našlo sa pár jednotlivcov, ktorý mali nad štandartné podmienky. Chceli aby ich pomaly odviezli až do kuchyne vlastného domu. My sme sa nechali vyložiť v Topoľčanoch, kam nás prišiel vyzdvihnúť skvelý kamarát. A ten nás o 3h ráno vyložil pred našim domom. Takto sa teda skončila naša pekná dovolenka, ktorú nám okorenila príroda a znepríjemnili ľudia zodpovední za celú situáciu, kde hlavným vinníkom bola neorganizovanosť cestovnej kancelárie Seneca Tours.
Keby zabezpečili ubytovanie šoférom, ktorý pre nás prišli a nemuseli spať v autobuse, celé by sa to asi nestalo. A horšie na tom dopadli oni dvaja, museli zostať v Srbsku, a mali z pekla šťastie, že sa nikomu nič nestalo.