Na mape nájdete vybrané fotografie a polohu pláží. Zvoľte si najkratšiu cestu, vypočítajte vzdialenosť, nájdite ubytovanie, a občerstvenie. (Kliknite na modrý symbol "plus" pre zobrazenie fotografie na mape .)
Zobraziť Chalkidiki - Kassandra na väčšej mape
Tri prsty polostrova Chalkidiki - Kassandra, Sithonia, Athos - sa rozprestierajú na severe Grécka, iba hodinu jazdy autom z Thessaloník a pripomínajú skôr ostrovy než pevninu. More ich omýva zo všetkých strán a dediny, ktoré ležia vo vnútrozemí prstov, nie sú od pobrežia vzdialené viac než 20 km. Na západnom pobreží Kassandry nájdete svoj pokoj v romantických zákutiach malých rybárskych dediniek akými sú napríklad Siviri, Possidi, Nea Skioni, Mola Kaliva alebo Loutra, kým na východnom si užijete ruchu, zábavy i nákupov v moderne sa rozvíjajúcich letoviskách. Kalithea, Chanioti, Kriopigi, Pefkohori alebo Polychrono sú známe nielen dlhými zlatistými plážami, ale najmä čulým nočným životom. Ich početné reštaurácie a taverny vás určite zlákajú na ochutnávku vynikajúcich gréckych špecialít či kvalitného vína.
Pefkochori
Názov letoviska je odvodený od gréckeho slova ,, pefkos ", čo v preklade znamená borovica-Pefkohori.Vďaka polohe priamo pri pobreží je Pefkochori vyhľadávaným miestom turistov z celej Európy. Pefkochori je považované za jedno z najmalebnejších letovísk na polostrove Kassandra a vďaka tamojšiemu moru, ktorého čistota a pokoj nájde málokde konkurenciu. Nádherná piesočnatá pláž tiahnúca sa pozdĺž celého letoviska je lemovaná čarovnou promenádou s množstvom reštaurácií, tavernien, kaviarní, barov a obchodov.
Cesta do Grécka
23. 08.2006
sme sa vydali na útrpnú cestu najprv autom a následne autobusom plnú očakávaní ,že dôjdeme v poriadku. A budeme obdivovať už po druhý krát Grécko tentoraz Chalkidiki, no už na Slovensku nás pár dní pred odchodom zachvátila správa o zničujúcich požiaroch na polostrove Kassandra (prvého polostrova oblasti Chalkidiki). Ako sme sa dopočuli v správach požiar zničil viac než 3O hektárov lesa a zahalil do dymu celý polostrova a zhorelo aj obchodné centrum v meste Chanioty neďaleko nášho letoviska. Prvá zástavka od domova bola ešte na Slovensku, kde sme sa mali dopraviť okolo 01.30h seč na autobusovú stanicu do Trenčína. No už tu nastal prvý problém, nebyť tých čo tiež s nami čakali na stanici, tak asi by sme nikam necestovali, autobus totiž zastal na opačnej strane ako bolo dohodnuté a už mienil odísť, keď v poslednej chvíli mi zaklopala slečna na okno auta v ktorom sme čakali. Celý šťastný že sedíme v autobuse sme sa pohli smerom na Komárno, kde asi po štyroch hodinách cesty nastal problém, zo začiatku sme čakali v Komárne na ďalší autobus, kde asi po hodinke niekto oznámil, že sa máme presunúť na parkovisko k nejakému obchodnému centru. A tu nastal už tretí problém so strany ,,cestovky ,,bolo to celé neorganizované ľuďom bolo povedané aby si prezreli zoznamy na autobusoch a podľa toho sa premiestnili. Na tom by nebolo nič výnimočné, keby sme nemali zakúpene miestenky, a na zozname sme boli na úplne inom mieste. Tak som tú vec začal riešiť s vodičom autobusu a ten ma odpalkoval, že sa mám dohodnúť s tým čo tam už sedí. Vravím si že super "ochota na mieste" ibaže to bola ich povinnosť. Pekne som im to vysvetlil a po malej prestrelke so spolusediacim a šoférom som sa nakoniec dohodol a sadol som si na naše zakúpene miesto aj s priateľkou.
No medzi tým som to oznámil do cestovnej kancelárie ako je to možne, nech to dajú do poriadku. Tak vysvitlo že organizovanosť žiadna.
24.8.2006. 08:00h seč
Konečne sa dali veci do pohybu a vyrazili sme na cestu cez Maďarsko, Srbsko, Macedónsko a nakoniec Grécko. Cesta prebehla celkom rýchlo a bez vedčších zdržaní a ďalších problémov. Cestovali sme len zo Slovenska cca 24h a k tomu pripočítam ešte 6 hodín strávených na Slovensku tak to bolo dosť. Zhruba nad ránom okolo 4 h seč dňa 25.8.2006 sme prekročili Grécke hranice a vstúpili na grécku pevninu Makedónia. Príjemný pocit a predstava, že za pár hodín budeme na mieste "doručenia". No prvé čo sme navštívili už na svitaní bolo letovisko Parália - Kateriny, kde sa celý autobus vyprázdnil okrem nás a ešte jedného sympatického páru. Stačilo, že som to videl pár minút a moc ma to miesto neohúrilo, skôr by som povedal že ani nezaujalo. Prešli sme sa aj po pláži, kto obľubuje dlhé pieskovo - kamienkové pláže nech sa páči ..no nič pre nás. Asi po štvrť hodinke sme sa pohli smerom na polostrov do mesta Pefkochori, pýtate sa prečo sme boli len štyria v autobuse, no autobus čo šiel priamo do Pefkochori bol už plný. Po krátkej asi polhodinovej ceste sme sa konečne blížili k cieľu. Už v diaľke sme cítili zápach dymu, no plamene, alebo hustý dym sme nevideli. Medzi tým nás už upokojovali šoféri, že požiar bol uhasený, tak im to oznámila delegátka, s ktorou krátko volali počas cesty. Posledné mestečko Chanioty počas cesty do cieľa. Potvrdilo nám na vlastné oči čo dokázal zničiť požiar, presne ako bolo v správach, obchodný dom vyhorený a aj motokárová drahá. Avšak smerom k pláži bolo všetko ako keby sa tu nič nestalo. Akurát všetko čo bolo za cestou smerom do vnútrozemia nieslo známky požiaru. Konečne prichádzame do Pefkochori (Pefkohori) hneď na začiatku bolo vidieť popri ceste obhorené stromy a bolo celkom jasné aké plamene tu šľahali a olizovali všetko čo im prišlo do cesty. Ani nie za značkou dedinky sme zastavili a čakali kým príde pre nás delegátka cestovnej kancelárie Seneca Tours (po našej skúsenosti s delegátkou odporúčam sa tejto cestovnej kancelárii vyhnuť ). Medzi tým sme sa aspoň na chvíľku prezerali okolie, všade zhorenisko a zápach. No niet sa čo čudovať, muselo tu byť riadne peklo. Ale ako som už písal cestou k pobrežiu ako by nič.
Delegátka prišla "pekná sympatická" no to sme ešte netušili, že ako je pekná tak je aj neschopná. Doviedla nás, ona na skútri a my za ňou rovno pred našu ubytovňu, apartmán ako to nazývajú. Na prvý dojem pohladné až prekvapivo pekné a čisté miesto v strede letoviska v tichom prostredí. A aj izby nové a "čisté" , prečo v úvodzovkách, no nato že to upratovali Gréci tak to bolo dobré, keďže oni o upratovaní moc nevedia a čistiaci prostriedok asi živote nevideli. Ale na prvý pohľad čisté a klimatizácia v cene to už hej aj TV, ale to sme neprišli pozerať, veď kto by im aj rozumel. Tak sme sa usadili na 2 poschodí v izbe č.8 no to sme nevedeli, že sú tam aj krajšie izby aj keď ta naša nebola zlá akurát postele mali dosť veľkú medzeru medzi sebou. Posedenie na na balkóne a na konci terasy, aspoň sme mali pokoj. Vpravo dole na fotografii náš apartmánový dom Jorgos ***.
sme sa vydali na útrpnú cestu najprv autom a následne autobusom plnú očakávaní ,že dôjdeme v poriadku. A budeme obdivovať už po druhý krát Grécko tentoraz Chalkidiki, no už na Slovensku nás pár dní pred odchodom zachvátila správa o zničujúcich požiaroch na polostrove Kassandra (prvého polostrova oblasti Chalkidiki). Ako sme sa dopočuli v správach požiar zničil viac než 3O hektárov lesa a zahalil do dymu celý polostrova a zhorelo aj obchodné centrum v meste Chanioty neďaleko nášho letoviska. Prvá zástavka od domova bola ešte na Slovensku, kde sme sa mali dopraviť okolo 01.30h seč na autobusovú stanicu do Trenčína. No už tu nastal prvý problém, nebyť tých čo tiež s nami čakali na stanici, tak asi by sme nikam necestovali, autobus totiž zastal na opačnej strane ako bolo dohodnuté a už mienil odísť, keď v poslednej chvíli mi zaklopala slečna na okno auta v ktorom sme čakali. Celý šťastný že sedíme v autobuse sme sa pohli smerom na Komárno, kde asi po štyroch hodinách cesty nastal problém, zo začiatku sme čakali v Komárne na ďalší autobus, kde asi po hodinke niekto oznámil, že sa máme presunúť na parkovisko k nejakému obchodnému centru. A tu nastal už tretí problém so strany ,,cestovky ,,bolo to celé neorganizované ľuďom bolo povedané aby si prezreli zoznamy na autobusoch a podľa toho sa premiestnili. Na tom by nebolo nič výnimočné, keby sme nemali zakúpene miestenky, a na zozname sme boli na úplne inom mieste. Tak som tú vec začal riešiť s vodičom autobusu a ten ma odpalkoval, že sa mám dohodnúť s tým čo tam už sedí. Vravím si že super "ochota na mieste" ibaže to bola ich povinnosť. Pekne som im to vysvetlil a po malej prestrelke so spolusediacim a šoférom som sa nakoniec dohodol a sadol som si na naše zakúpene miesto aj s priateľkou.
No medzi tým som to oznámil do cestovnej kancelárie ako je to možne, nech to dajú do poriadku. Tak vysvitlo že organizovanosť žiadna.24.8.2006. 08:00h seč
Konečne sa dali veci do pohybu a vyrazili sme na cestu cez Maďarsko, Srbsko, Macedónsko a nakoniec Grécko. Cesta prebehla celkom rýchlo a bez vedčších zdržaní a ďalších problémov. Cestovali sme len zo Slovenska cca 24h a k tomu pripočítam ešte 6 hodín strávených na Slovensku tak to bolo dosť. Zhruba nad ránom okolo 4 h seč dňa 25.8.2006 sme prekročili Grécke hranice a vstúpili na grécku pevninu Makedónia. Príjemný pocit a predstava, že za pár hodín budeme na mieste "doručenia". No prvé čo sme navštívili už na svitaní bolo letovisko Parália - Kateriny, kde sa celý autobus vyprázdnil okrem nás a ešte jedného sympatického páru. Stačilo, že som to videl pár minút a moc ma to miesto neohúrilo, skôr by som povedal že ani nezaujalo. Prešli sme sa aj po pláži, kto obľubuje dlhé pieskovo - kamienkové pláže nech sa páči ..no nič pre nás. Asi po štvrť hodinke sme sa pohli smerom na polostrov do mesta Pefkochori, pýtate sa prečo sme boli len štyria v autobuse, no autobus čo šiel priamo do Pefkochori bol už plný. Po krátkej asi polhodinovej ceste sme sa konečne blížili k cieľu. Už v diaľke sme cítili zápach dymu, no plamene, alebo hustý dym sme nevideli. Medzi tým nás už upokojovali šoféri, že požiar bol uhasený, tak im to oznámila delegátka, s ktorou krátko volali počas cesty. Posledné mestečko Chanioty počas cesty do cieľa. Potvrdilo nám na vlastné oči čo dokázal zničiť požiar, presne ako bolo v správach, obchodný dom vyhorený a aj motokárová drahá. Avšak smerom k pláži bolo všetko ako keby sa tu nič nestalo. Akurát všetko čo bolo za cestou smerom do vnútrozemia nieslo známky požiaru. Konečne prichádzame do Pefkochori (Pefkohori) hneď na začiatku bolo vidieť popri ceste obhorené stromy a bolo celkom jasné aké plamene tu šľahali a olizovali všetko čo im prišlo do cesty. Ani nie za značkou dedinky sme zastavili a čakali kým príde pre nás delegátka cestovnej kancelárie Seneca Tours (po našej skúsenosti s delegátkou odporúčam sa tejto cestovnej kancelárii vyhnuť ). Medzi tým sme sa aspoň na chvíľku prezerali okolie, všade zhorenisko a zápach. No niet sa čo čudovať, muselo tu byť riadne peklo. Ale ako som už písal cestou k pobrežiu ako by nič.
Delegátka prišla "pekná sympatická" no to sme ešte netušili, že ako je pekná tak je aj neschopná. Doviedla nás, ona na skútri a my za ňou rovno pred našu ubytovňu, apartmán ako to nazývajú. Na prvý dojem pohladné až prekvapivo pekné a čisté miesto v strede letoviska v tichom prostredí. A aj izby nové a "čisté" , prečo v úvodzovkách, no nato že to upratovali Gréci tak to bolo dobré, keďže oni o upratovaní moc nevedia a čistiaci prostriedok asi živote nevideli. Ale na prvý pohľad čisté a klimatizácia v cene to už hej aj TV, ale to sme neprišli pozerať, veď kto by im aj rozumel. Tak sme sa usadili na 2 poschodí v izbe č.8 no to sme nevedeli, že sú tam aj krajšie izby aj keď ta naša nebola zlá akurát postele mali dosť veľkú medzeru medzi sebou. Posedenie na na balkóne a na konci terasy, aspoň sme mali pokoj. Vpravo dole na fotografii náš apartmánový dom Jorgos ***.
Pefkochori
25.8.2006 Deň 1.
Začína sa prvý deň našej peknej dovolenky po vybalení sme sa už o 10:00 tunajšieho času vybrali s nadšením na pláž . Asi po 500 metroch úzkymi uličkami pomedzi domčeky sme sa konečne dostali k vytúženému moru nazývané Toronský záliv .Voda a pláž na prvý pohľad veľmi čistá, už len si nájsť miesto. Ľudí, hlava na hlave, ale veď niet sa čo čudovať uprostred sezóny a na takej úzkej pláži. Len som hodil veci na piesok a už som sa strácal pod hladinou. Lenka rozložila deky a pomaly s neistotou vybrala za mnou. Len čo som sa osviežil tak som si zobral potápacie okuliare, trubku a plutvy a na krátku dobu som sa zmenil na žraloka pobrežia. Voda číra, slnečné lúče prenikali hlboko pod hladinu a bolo vidieť krásne až na dno posiate žltým pieskom a kde tu nejaká mušľa na ktorej si zgustla okolo plávajúca rybka. Aj keď som už bol 300m od pobrežia, spád bol mierny tak hĺbku odhadujem na nejakých 5 m. Lenka ta sa zasa grilovala na výdatnom slnku.
Ako si som pod hladinou zabudol na uvítacie posedenie v neďalekej Taverne a mokrý ako žaba som sa asi po polhodinovom meškaní dočvachtal do Taverny, tam sme si už všetci spoločne vypočuli podrobnejšie informácie o letovisku a zvykoch tunajších obyvateľov. Vypili sme nealkoholicky napoj, ten kto chcel objednal sa na výlet. My sme si zistili ako je to hneď s požičaním skútrov a kde sa dá na nich zájsť . Delegátke som mal čo povedať, ako by sme radi prešli na skútri okolo ostrova. Celá vyplašená nás začala prehovárať, že to je nebezpečné (myslím si: pre mnohých môže, ale nemusí byť). Len treba byť ohľaduplný a dávať si pozor. Celkovo nemala ani po len potuchy ako to na polostrove beží ,ako sme neskôr zistili. Vrátili sme sa po posedení späť na pláž a pokračovali do 17h , ja zvedčša pod hladinou, a Lenka tá sa zasa grilovala na výdatnom slnku. Už keď slnečné lúče neboli také ostré vybrali sme sa po pobreží k mólu, kde kotvili malé výletné lode. Tak sme si prvý deň užili na Pefko a až do večera sme trávili prechádzkami a objavovaním rôznych Taverien a obchodov z potrebami a suvenírmi.
26.08.2006 Deň 2.
Nasledujúci deň sme trávili v letovisku v Pefkohori nič výnimočne, oddychovali sme na pláži, bolo naozaj veľmi príjemné a pekné slnečné počasie. Predpoludním som si dohodol s delegátkou skútra na nasledujúci deň, a to bola prvá chyba čo som urobil. (Odporúčam zohnať skútra na vlastnú päsť.)
Začína sa prvý deň našej peknej dovolenky po vybalení sme sa už o 10:00 tunajšieho času vybrali s nadšením na pláž . Asi po 500 metroch úzkymi uličkami pomedzi domčeky sme sa konečne dostali k vytúženému moru nazývané Toronský záliv .Voda a pláž na prvý pohľad veľmi čistá, už len si nájsť miesto. Ľudí, hlava na hlave, ale veď niet sa čo čudovať uprostred sezóny a na takej úzkej pláži. Len som hodil veci na piesok a už som sa strácal pod hladinou. Lenka rozložila deky a pomaly s neistotou vybrala za mnou. Len čo som sa osviežil tak som si zobral potápacie okuliare, trubku a plutvy a na krátku dobu som sa zmenil na žraloka pobrežia. Voda číra, slnečné lúče prenikali hlboko pod hladinu a bolo vidieť krásne až na dno posiate žltým pieskom a kde tu nejaká mušľa na ktorej si zgustla okolo plávajúca rybka. Aj keď som už bol 300m od pobrežia, spád bol mierny tak hĺbku odhadujem na nejakých 5 m. Lenka ta sa zasa grilovala na výdatnom slnku.
Ako si som pod hladinou zabudol na uvítacie posedenie v neďalekej Taverne a mokrý ako žaba som sa asi po polhodinovom meškaní dočvachtal do Taverny, tam sme si už všetci spoločne vypočuli podrobnejšie informácie o letovisku a zvykoch tunajších obyvateľov. Vypili sme nealkoholicky napoj, ten kto chcel objednal sa na výlet. My sme si zistili ako je to hneď s požičaním skútrov a kde sa dá na nich zájsť . Delegátke som mal čo povedať, ako by sme radi prešli na skútri okolo ostrova. Celá vyplašená nás začala prehovárať, že to je nebezpečné (myslím si: pre mnohých môže, ale nemusí byť). Len treba byť ohľaduplný a dávať si pozor. Celkovo nemala ani po len potuchy ako to na polostrove beží ,ako sme neskôr zistili. Vrátili sme sa po posedení späť na pláž a pokračovali do 17h , ja zvedčša pod hladinou, a Lenka tá sa zasa grilovala na výdatnom slnku. Už keď slnečné lúče neboli také ostré vybrali sme sa po pobreží k mólu, kde kotvili malé výletné lode. Tak sme si prvý deň užili na Pefko a až do večera sme trávili prechádzkami a objavovaním rôznych Taverien a obchodov z potrebami a suvenírmi.26.08.2006 Deň 2.
Nasledujúci deň sme trávili v letovisku v Pefkohori nič výnimočne, oddychovali sme na pláži, bolo naozaj veľmi príjemné a pekné slnečné počasie. Predpoludním som si dohodol s delegátkou skútra na nasledujúci deň, a to bola prvá chyba čo som urobil. (Odporúčam zohnať skútra na vlastnú päsť.)
Golden Beach
27.08.2006 Deň 3.
Slnko nás zobudilo do nádherného dňa. Vyšli sme sa po raňajkách hľadať požičovňu skútrov. Presne podľa plániku v Anglickom jazyku od delegátky. Bolo niečo pred 9 hodinou a myslel som ,že požičovňu nájdeme za pár minúť. Chodíme už asi hodinku a nikde žiadna požičovňa čo by vyhovovala popisu plániku, ktory za veľa nestál. Dobre nahnevaný píšem SMS delegátke. Prešlo pár desiatok minút a žiadna odozva pokúšam sa dovolať, ale len odkazová schránka. Tak sme sa vrátili do apartmánu a prvé čo ma napadlo, nahliadnuť do informačnej knihy. Našiel som tam list s Gréckym názvom požičovne a vybrali sme sa pátrať nakoniec sme ju našli. Cely čas sme okolo nej chodil, keďže nemal anglicky názov a neboli tam ani motorky len dve štvorkolky a divný chlapíci. Vyzeralo to skôr ako v opravovni, tak nás to zmýlilo. Lámavou angličtinou som sa opýtal Gréka so šatkou na hlave či som správne a že sme si prišli po skútra. J
asné on o nás vedel tak mi vybral dva skútre že si máme vybrať. Vybral som si taký čierny a zaplatil si hneď na tri dni a to bola ta druhá chyba. Po dvoch stratených hodinách hľadaním sme sa o pol dvanástej vybrali smerom na južnú časť polostrova hľadať nejaké pláže. Po pár kilometroch som zistil napriek uistením delegátky, že skútre sú nové nas zarazil presný opak. Rozbité riadenie a do kopca to nechcelo ťahať a zvuk motora nasvedčoval o tom že má toho dosť za sebou. Ale nič to hovorím si už sme aj tak dosť neskoro vyrazili a budeme radi keď nájdeme nejakú peknú pláž. Približne po ôsmych kilometroch sme našli prekrásnu pláž s názvom Golden Beach čo názov to presne vystihoval. Odparkovali sme skútra a vydali sme sa k pláži. Môžem povedať vyzeralo to tam ako v raji, zlatý piesok, krištáľovo modrá voda, slnečníky s palmových listou a pekná obsluha pri bare. Celý rozčarovaný sme sa zložili na lehátku pod slnečníkmi. Objednali sme si ľadovú kávu, akú na Slovensku naozaj nedostanete. Spontánne z rozbehom som skočil do nádherne čistého zálivu. Plný nadšenia som zabudol na kľúč v trenkách od motorky čo sa mi stalo o pár hodín osudným. Vychutnávali sme si tento deň až do zistenia že nemám kľúč od motorky. Začalo pátranie, dve hodiny som sa potápal a hľadal kľúč na dne morskom bezvýsledné. Nič iné mi nezostalo iba sa zmierniť že už ho nenájdem. Napísal som delegatke SMS o tom ako stratili kľuč a ak by bola taká láskavá nech nám zabezpečí náhradný. Akým tónom som sa dočkal odpovede by ste neverili ,citujem: “ 
ako ste si dovolili stratiť kľúč a zavolajte majiteľovi veď máte naňho číslo“. Po viacerých pokusoch dovolať sa majiteľovi som znova telefonicky kontaktoval delegátku. Jej reakcia vyznela ako keby sme to urobili naschvál. Poprosil som ju nech to vybaví, lebo sa mu nemôžem dovolať. Okolo 17 h došiel videteľne nespokojný aj s klúčom, aj som sa mu ospravedlnil. Medzi tým ako sme naňho čakali, užívali sme si plážového pokoja i keď už sme až taký pokoj nemali. Lenka zostala na pláží a ja som sa vybral prebádať pobrežie a výbežok vzdialený asi 1 km. Bolo sa na čo pozerať okrem smetí, ktoré ležali všade naokolo. Po návrate na apartmán sme po dobrej ale malej večeri, sadli znovu na motorku. Vydali tým istým smerom ako ležala zlatá pláž objaviť zákutia polostrova. Prehnali sme sa okolo dedinky Paliouri ak sa to dá tak nazvať, keďže do kopca skúter šiel ledva 20km/h asi po 3 km zabočili do dedinky Ag. Paraskeavi. Pokochali sme sa pri západe slnka a pri ceste späť sme zostali pod najvýžším kopcom na polostrove. 
Lenku som nechal pri hlavnej ceste a ja som sa na skútri vydal prašnou cestou smerom nahor. Nasledoval nádherný výhľad na celý polostrov. Slnko pomaly zapadalo za obzor. Spustil som sa dole vyzdvihol Lenku, prehodili si bundy a rýchlo ako sa dalo vracali sa do Pefkohori. Previezli sme sa po promenáde a zastavili sa delegátkou odporúčanej Taverne objednali si pár darov mora ( Krevety, Mušle, Červena ryba, Sardinky, Kalamáre a Hranolky zo zeleninovou). Jedlo vyzeralo lákavo ale nechutilo najlepšie. Myslel som si že Gréci sú trocha lepší kuchári , chut to malo ako keď to vytiahli z mora a o pražili vo fritéze. Porcia stála 9 euro, voda 1euro. Myslel som na to ako si radšej neskôr kúpim celú fľašu Fanty v obchode, keďže sme boli s toho mastného a slaného jedla smädný ako ťavy. A naúčtovali nám poplatok 1 euro na osobu len preto, že majú reštauráciu pri pláži. Nie že by boli radi že tam prídeme ešte si aj účtujú príplatky. Z tejto skúsenosti neodporúčam jesť v Grécku ich fritované jedlá. Radšej ochutnať ich tradične jedlá tie majú aspoň chuť. Morské pochúťky ,ale medzi ne nepatria. Trocha sme sa prešli po pláží a unavený sme sa vrátili späť do apartmánu kde sme to všetko zaliali pohárikom dobrého Ouza, ktoré sme si medzi tým všetkým kúpili v miestnom obchode. Odporúčam kúpiť si radšej drahšie OUZO 12 je kvalitnejšie ma lepšiu chuť označované číslom, čim menšie číslo tým menšia chuť.
Slnko nás zobudilo do nádherného dňa. Vyšli sme sa po raňajkách hľadať požičovňu skútrov. Presne podľa plániku v Anglickom jazyku od delegátky. Bolo niečo pred 9 hodinou a myslel som ,že požičovňu nájdeme za pár minúť. Chodíme už asi hodinku a nikde žiadna požičovňa čo by vyhovovala popisu plániku, ktory za veľa nestál. Dobre nahnevaný píšem SMS delegátke. Prešlo pár desiatok minút a žiadna odozva pokúšam sa dovolať, ale len odkazová schránka. Tak sme sa vrátili do apartmánu a prvé čo ma napadlo, nahliadnuť do informačnej knihy. Našiel som tam list s Gréckym názvom požičovne a vybrali sme sa pátrať nakoniec sme ju našli. Cely čas sme okolo nej chodil, keďže nemal anglicky názov a neboli tam ani motorky len dve štvorkolky a divný chlapíci. Vyzeralo to skôr ako v opravovni, tak nás to zmýlilo. Lámavou angličtinou som sa opýtal Gréka so šatkou na hlave či som správne a že sme si prišli po skútra. J
asné on o nás vedel tak mi vybral dva skútre že si máme vybrať. Vybral som si taký čierny a zaplatil si hneď na tri dni a to bola ta druhá chyba. Po dvoch stratených hodinách hľadaním sme sa o pol dvanástej vybrali smerom na južnú časť polostrova hľadať nejaké pláže. Po pár kilometroch som zistil napriek uistením delegátky, že skútre sú nové nas zarazil presný opak. Rozbité riadenie a do kopca to nechcelo ťahať a zvuk motora nasvedčoval o tom že má toho dosť za sebou. Ale nič to hovorím si už sme aj tak dosť neskoro vyrazili a budeme radi keď nájdeme nejakú peknú pláž. Približne po ôsmych kilometroch sme našli prekrásnu pláž s názvom Golden Beach čo názov to presne vystihoval. Odparkovali sme skútra a vydali sme sa k pláži. Môžem povedať vyzeralo to tam ako v raji, zlatý piesok, krištáľovo modrá voda, slnečníky s palmových listou a pekná obsluha pri bare. Celý rozčarovaný sme sa zložili na lehátku pod slnečníkmi. Objednali sme si ľadovú kávu, akú na Slovensku naozaj nedostanete. Spontánne z rozbehom som skočil do nádherne čistého zálivu. Plný nadšenia som zabudol na kľúč v trenkách od motorky čo sa mi stalo o pár hodín osudným. Vychutnávali sme si tento deň až do zistenia že nemám kľúč od motorky. Začalo pátranie, dve hodiny som sa potápal a hľadal kľúč na dne morskom bezvýsledné. Nič iné mi nezostalo iba sa zmierniť že už ho nenájdem. Napísal som delegatke SMS o tom ako stratili kľuč a ak by bola taká láskavá nech nám zabezpečí náhradný. Akým tónom som sa dočkal odpovede by ste neverili ,citujem: “ 
ako ste si dovolili stratiť kľúč a zavolajte majiteľovi veď máte naňho číslo“. Po viacerých pokusoch dovolať sa majiteľovi som znova telefonicky kontaktoval delegátku. Jej reakcia vyznela ako keby sme to urobili naschvál. Poprosil som ju nech to vybaví, lebo sa mu nemôžem dovolať. Okolo 17 h došiel videteľne nespokojný aj s klúčom, aj som sa mu ospravedlnil. Medzi tým ako sme naňho čakali, užívali sme si plážového pokoja i keď už sme až taký pokoj nemali. Lenka zostala na pláží a ja som sa vybral prebádať pobrežie a výbežok vzdialený asi 1 km. Bolo sa na čo pozerať okrem smetí, ktoré ležali všade naokolo. Po návrate na apartmán sme po dobrej ale malej večeri, sadli znovu na motorku. Vydali tým istým smerom ako ležala zlatá pláž objaviť zákutia polostrova. Prehnali sme sa okolo dedinky Paliouri ak sa to dá tak nazvať, keďže do kopca skúter šiel ledva 20km/h asi po 3 km zabočili do dedinky Ag. Paraskeavi. Pokochali sme sa pri západe slnka a pri ceste späť sme zostali pod najvýžším kopcom na polostrove. 
Lenku som nechal pri hlavnej ceste a ja som sa na skútri vydal prašnou cestou smerom nahor. Nasledoval nádherný výhľad na celý polostrov. Slnko pomaly zapadalo za obzor. Spustil som sa dole vyzdvihol Lenku, prehodili si bundy a rýchlo ako sa dalo vracali sa do Pefkohori. Previezli sme sa po promenáde a zastavili sa delegátkou odporúčanej Taverne objednali si pár darov mora ( Krevety, Mušle, Červena ryba, Sardinky, Kalamáre a Hranolky zo zeleninovou). Jedlo vyzeralo lákavo ale nechutilo najlepšie. Myslel som si že Gréci sú trocha lepší kuchári , chut to malo ako keď to vytiahli z mora a o pražili vo fritéze. Porcia stála 9 euro, voda 1euro. Myslel som na to ako si radšej neskôr kúpim celú fľašu Fanty v obchode, keďže sme boli s toho mastného a slaného jedla smädný ako ťavy. A naúčtovali nám poplatok 1 euro na osobu len preto, že majú reštauráciu pri pláži. Nie že by boli radi že tam prídeme ešte si aj účtujú príplatky. Z tejto skúsenosti neodporúčam jesť v Grécku ich fritované jedlá. Radšej ochutnať ich tradične jedlá tie majú aspoň chuť. Morské pochúťky ,ale medzi ne nepatria. Trocha sme sa prešli po pláží a unavený sme sa vrátili späť do apartmánu kde sme to všetko zaliali pohárikom dobrého Ouza, ktoré sme si medzi tým všetkým kúpili v miestnom obchode. Odporúčam kúpiť si radšej drahšie OUZO 12 je kvalitnejšie ma lepšiu chuť označované číslom, čim menšie číslo tým menšia chuť.
Bohovia Olympu sa nahnevali
28.8.2006 deň 4.
Keď sme sa okolo 9:00 vyšli z apartmánu videli sme ako sa v diaľke smerom do vnútrozemia od polostrova zmrákalo k riadnej búrke v pozadí už bolo vidieť záblesky. Podľa smeru vetra sme odhadovali, že nás to pominie cez vnútrozemie a my spokojne pôjdeme na pláž. Čo čert nechcel do 1/2 hodiny sa zdvihol silný vietor. Všetci čo sedeli na terase sa ratovali. Pár minút nato dorazila nad polostrov silná prietrž mračien. Grécki bohovia na Olympe zaúradovali najprv zoslali na polostrov Kassandra zničujúci požiar a ani nie štyri dni po uhasení a dňa od nášho príchodu, tato prietrž mračien. Pol hodinku trvala búrka zo zničujúcimi následkami. Vybral som sa len tak v žabkách pozrieť, aké škody to narobilo. Čierna voda (s popolom) sa valila uličkami a brala čo jej stalo v ceste, kontajnery, auta a motorky. Šiel som popri prúde a všetko dokumentoval. Voda mala miestami aspoň 1 m a keď to všetko odtieklo tak som sa obchádzkov šiel pozrieť k moru. Totálna katastrofa, autá, smeti a popol zašpinili cele pobrežie. Hovorím si že sme sa dokúpali. Štyri dni bola voda v Pefkochory špinavá, že sa nedalo kúpať. Pomaly som sa vrátil po ulici kde sa pred pár minútami valila všetka tá voda. Kým som tam dokumentoval čo napáchal vodný živel Lenka ma už čakala a asi o 12:30 h sme sa vybrali na skútri hľadať pláže, kde by sa dalo kúpať. Vydali sme sa teda smerom na Golden Beach, kým sme tam dorazili tak zdvihol sa silný vietor takže
napriek veľkým vlnám sme sa kúpať nemohli. Pokračovali sme teda ďalej a ani nie o 1 km bola ďalšia pláž Blue Fisch Beach, ktorú sme si všimli už včera keď sme okolo prechádzali. Nezastavujeme sa a pokračujeme ďalej, skúter ako obyčajne išiel do kopca zdochnúť, dobre že sme ho netlačili. Keď sme konečne “vytlačili“ na kopec pri dedinku Paliouri a zastavili sme načerpať, nie sily ale trocha šťavy do toho nášho čierneho “osla“ aby nás niekde nenechal v štichu. Pokračovali sme ďalej po hlavnej ceste smerom niekam do neznáma. Dole kopcom sme nabrali rýchlosť tak sme len prefrčali okolo dedinky Ag.Paraskevi a dúfajúc, že brzdy nezlyhajú. Lenka ma škrtila od strachu. Po pár minútach ako Speedy Gonzáles sme dorazili na odpočívadlo s nádherným výhľadom. Rovno pod útesom sa rozprestierala malá ale krásna pláž, plná kameňov a kamienkov. Jedine mi nešlo dohromady skadiaľ ide tak prenikavý smrad po skazených vajciach. Až keď sme zišli k ťažko dostupnej malej kamenej pláži nám to došlo. Zápach síry unikajúceho z pod hladiny. Dlho mi netrvalo a už som bol vo vode no prístup bol ťažký kvôli veľkým okruhliakom pod hladinou. Spolu zo sklíčkami, aby som videl pod vodou a príslušenstvo na dýchanie a plávanie. Ako som sa snažil lezením plazením dostať do vody spoza skaly sa vynoril dáky nudista čo tam opaľoval “skaly“. Pod hladinou sa mi naskytol pekný a trocha desivý pohľad strašnej hlbočiny. Plytký breh sa prudko zmenil na akýsi útes pod vodou a kam bolo dovidieť všetko bolo biele a všade naokolo veľa rýb a bublinky stúpali z dna na hladinu. V hĺbke asi 6 m ,kde som sa horko ťažko ponoril som preskúmal dno biele dno. Pri kameňoch som našiel krásne perleťové mušle, o jednu som sa musel popasovať v diere medzi kameňmi s chobotnicou. Lenka mala strach kde som tak dlho. A kedže som si potreboval vydýchnuť, zamieril som k brehu.
Pláž bola z opačnej strany polostrova tak more bolo pokojné. Niekoľko minúť po vrátení sa na breh prišlo pár domorodcov a pár turistov. Už sme tam neboli sami s nudistom. Neskôr vysvitlo že všetko sú nudisti. (Mimochodom nudizmus je v Grécku zakázaný, a baby hore bez tolerujú) Aspoň majú na čo pozerať a aj tak kto by to tam kontroloval. Ešte sme sa chvíľu kúpali a pomaly sme sa vydali v našej ceste do neznáma. Nad plážou sa na útese vypínalo kúpeľne zariadenie, ktoré patrilo pod dedinku Loutra vzdialené asi 2 km po ceste. Len pár minút cesty v pokojnej rybárskej dedinke s kameným pobrežím sme natrafili len an ruských turistov. Pohli sme sa ďalej po hlavnej ceste pri pobreží kde sme nestretli ani živú dušu dorazili po pár kilometroch ku bielo-modrom kostolík ležiacom neďaleko od dedinky Nea Skione vzdialenej 2 km severne. Sedeli tam len dvaja požiarnici. Skoro by som bol zabudol všade naokolo to bolo vyhorené do tla len ohorky stromov a voda čo brala so sebou, na plazí džíp s loďou zaborený do splaškov bahna a popola. Na ľavo od brehu bola cestička vedúca niekam na pevninu a zo zvedavosti som nechal Lenku pri požiarnikoch a vydal sa po tejto kamenistej zablatenej ceste. Náš čierny “Osol“ nesklamal aj keď to bol riadny strmi kopec. Stále som sa vzďaľoval viac a viac do vnútrozemia, tahalo ma to tam ako magnet na železo.
Naokolo som len videl zhorené olivové sady, asi po 4 km som to vzdal a vrátil sa späť. Keby zostalo všetko zelene bolo by tam prekrásne, no škoda. Keď som sa vrátil Lenka bola už vystrašená, kde som tak dlho a tak som ju musel upokojiť. Vybrali sme sa k mestu Nea Skione a keďže už bol pokročili čas tak sme sa ani nezastavovali a pokračovali stále v smere jazdy. Asi po takej hodine jazdy kde sa striedali zaujímavé dedinky s pobrežím sme sa konečne zastavili pri Figovníku. Prvý čo sme vôbec po dlhej dobe videli a bol aj dostupný z cesty. Pri dome ktorom stál vyzeral byť opustený, naoberali sme si tie najlepšie Figy a z chuti sa zasítili (odporúčam jesť len tie fialové a keby ste chceli jest tie zelene tak pozor aby sa vám ta šťava zo šupky nedostala na jazyk a pery inač vám stŕpnu). Existuje aj o tom bájka, ale tú si presne nepamätám. S chuti najedený a oddýchnutí pokračujeme v jazde. Lenka sa chcela vrátiť s kadiaľ sme prišli, ale ja sa nikdy nevraciam prináša to smolu a keď idem tak až do cieľa. Ďalej bez dlhšej prestávky pokračovali a po 1/2 hodine sme prešli okolo dedinky Fourka, cesta začala točiť do vnútrozemia. Slnko nám svietilo na chrbát a rovinkou čo sme sa prehnali nás pohnal vietor .V dedinke Kassandria už na druhej strane polostrova a v prímorskej dedinky Kalithea sme si prezreli tunajší kostol
ík. Ošlahaný vetrom sme si v rýchlosti prezreli okolie a pláže. Počasie bolo kľudné a nebyť zašpineného mora po povodni,by si nikto ani nevšimol ,že sa tu niečo udialo. Pláže od dedinky Kalithea až po Pefkochori boli znečistené najbližšie na celý náš pobyt. Predposledná zastávka bola v mestečku Polychrono, kde sme sa zastavili v miestom obchode z medom olejmi a koreninami. Odniesli sme si malý suvenír v podobe tureckého-gréckeho medu a vrátili sa do Pefkochori. Na apartmáne sme sa navečerali a podelili zo zážitkami dneška zo spolubývajúcimi a keďže sa deň pomaly končil, strávili sme zbytok dňa prechádzkami po promenáde a obchodoch dlho do noci.
Keď sme sa okolo 9:00 vyšli z apartmánu videli sme ako sa v diaľke smerom do vnútrozemia od polostrova zmrákalo k riadnej búrke v pozadí už bolo vidieť záblesky. Podľa smeru vetra sme odhadovali, že nás to pominie cez vnútrozemie a my spokojne pôjdeme na pláž. Čo čert nechcel do 1/2 hodiny sa zdvihol silný vietor. Všetci čo sedeli na terase sa ratovali. Pár minút nato dorazila nad polostrov silná prietrž mračien. Grécki bohovia na Olympe zaúradovali najprv zoslali na polostrov Kassandra zničujúci požiar a ani nie štyri dni po uhasení a dňa od nášho príchodu, tato prietrž mračien. Pol hodinku trvala búrka zo zničujúcimi následkami. Vybral som sa len tak v žabkách pozrieť, aké škody to narobilo. Čierna voda (s popolom) sa valila uličkami a brala čo jej stalo v ceste, kontajnery, auta a motorky. Šiel som popri prúde a všetko dokumentoval. Voda mala miestami aspoň 1 m a keď to všetko odtieklo tak som sa obchádzkov šiel pozrieť k moru. Totálna katastrofa, autá, smeti a popol zašpinili cele pobrežie. Hovorím si že sme sa dokúpali. Štyri dni bola voda v Pefkochory špinavá, že sa nedalo kúpať. Pomaly som sa vrátil po ulici kde sa pred pár minútami valila všetka tá voda. Kým som tam dokumentoval čo napáchal vodný živel Lenka ma už čakala a asi o 12:30 h sme sa vybrali na skútri hľadať pláže, kde by sa dalo kúpať. Vydali sme sa teda smerom na Golden Beach, kým sme tam dorazili tak zdvihol sa silný vietor takže
napriek veľkým vlnám sme sa kúpať nemohli. Pokračovali sme teda ďalej a ani nie o 1 km bola ďalšia pláž Blue Fisch Beach, ktorú sme si všimli už včera keď sme okolo prechádzali. Nezastavujeme sa a pokračujeme ďalej, skúter ako obyčajne išiel do kopca zdochnúť, dobre že sme ho netlačili. Keď sme konečne “vytlačili“ na kopec pri dedinku Paliouri a zastavili sme načerpať, nie sily ale trocha šťavy do toho nášho čierneho “osla“ aby nás niekde nenechal v štichu. Pokračovali sme ďalej po hlavnej ceste smerom niekam do neznáma. Dole kopcom sme nabrali rýchlosť tak sme len prefrčali okolo dedinky Ag.Paraskevi a dúfajúc, že brzdy nezlyhajú. Lenka ma škrtila od strachu. Po pár minútach ako Speedy Gonzáles sme dorazili na odpočívadlo s nádherným výhľadom. Rovno pod útesom sa rozprestierala malá ale krásna pláž, plná kameňov a kamienkov. Jedine mi nešlo dohromady skadiaľ ide tak prenikavý smrad po skazených vajciach. Až keď sme zišli k ťažko dostupnej malej kamenej pláži nám to došlo. Zápach síry unikajúceho z pod hladiny. Dlho mi netrvalo a už som bol vo vode no prístup bol ťažký kvôli veľkým okruhliakom pod hladinou. Spolu zo sklíčkami, aby som videl pod vodou a príslušenstvo na dýchanie a plávanie. Ako som sa snažil lezením plazením dostať do vody spoza skaly sa vynoril dáky nudista čo tam opaľoval “skaly“. Pod hladinou sa mi naskytol pekný a trocha desivý pohľad strašnej hlbočiny. Plytký breh sa prudko zmenil na akýsi útes pod vodou a kam bolo dovidieť všetko bolo biele a všade naokolo veľa rýb a bublinky stúpali z dna na hladinu. V hĺbke asi 6 m ,kde som sa horko ťažko ponoril som preskúmal dno biele dno. Pri kameňoch som našiel krásne perleťové mušle, o jednu som sa musel popasovať v diere medzi kameňmi s chobotnicou. Lenka mala strach kde som tak dlho. A kedže som si potreboval vydýchnuť, zamieril som k brehu.
Pláž bola z opačnej strany polostrova tak more bolo pokojné. Niekoľko minúť po vrátení sa na breh prišlo pár domorodcov a pár turistov. Už sme tam neboli sami s nudistom. Neskôr vysvitlo že všetko sú nudisti. (Mimochodom nudizmus je v Grécku zakázaný, a baby hore bez tolerujú) Aspoň majú na čo pozerať a aj tak kto by to tam kontroloval. Ešte sme sa chvíľu kúpali a pomaly sme sa vydali v našej ceste do neznáma. Nad plážou sa na útese vypínalo kúpeľne zariadenie, ktoré patrilo pod dedinku Loutra vzdialené asi 2 km po ceste. Len pár minút cesty v pokojnej rybárskej dedinke s kameným pobrežím sme natrafili len an ruských turistov. Pohli sme sa ďalej po hlavnej ceste pri pobreží kde sme nestretli ani živú dušu dorazili po pár kilometroch ku bielo-modrom kostolík ležiacom neďaleko od dedinky Nea Skione vzdialenej 2 km severne. Sedeli tam len dvaja požiarnici. Skoro by som bol zabudol všade naokolo to bolo vyhorené do tla len ohorky stromov a voda čo brala so sebou, na plazí džíp s loďou zaborený do splaškov bahna a popola. Na ľavo od brehu bola cestička vedúca niekam na pevninu a zo zvedavosti som nechal Lenku pri požiarnikoch a vydal sa po tejto kamenistej zablatenej ceste. Náš čierny “Osol“ nesklamal aj keď to bol riadny strmi kopec. Stále som sa vzďaľoval viac a viac do vnútrozemia, tahalo ma to tam ako magnet na železo.
Naokolo som len videl zhorené olivové sady, asi po 4 km som to vzdal a vrátil sa späť. Keby zostalo všetko zelene bolo by tam prekrásne, no škoda. Keď som sa vrátil Lenka bola už vystrašená, kde som tak dlho a tak som ju musel upokojiť. Vybrali sme sa k mestu Nea Skione a keďže už bol pokročili čas tak sme sa ani nezastavovali a pokračovali stále v smere jazdy. Asi po takej hodine jazdy kde sa striedali zaujímavé dedinky s pobrežím sme sa konečne zastavili pri Figovníku. Prvý čo sme vôbec po dlhej dobe videli a bol aj dostupný z cesty. Pri dome ktorom stál vyzeral byť opustený, naoberali sme si tie najlepšie Figy a z chuti sa zasítili (odporúčam jesť len tie fialové a keby ste chceli jest tie zelene tak pozor aby sa vám ta šťava zo šupky nedostala na jazyk a pery inač vám stŕpnu). Existuje aj o tom bájka, ale tú si presne nepamätám. S chuti najedený a oddýchnutí pokračujeme v jazde. Lenka sa chcela vrátiť s kadiaľ sme prišli, ale ja sa nikdy nevraciam prináša to smolu a keď idem tak až do cieľa. Ďalej bez dlhšej prestávky pokračovali a po 1/2 hodine sme prešli okolo dedinky Fourka, cesta začala točiť do vnútrozemia. Slnko nám svietilo na chrbát a rovinkou čo sme sa prehnali nás pohnal vietor .V dedinke Kassandria už na druhej strane polostrova a v prímorskej dedinky Kalithea sme si prezreli tunajší kostol
ík. Ošlahaný vetrom sme si v rýchlosti prezreli okolie a pláže. Počasie bolo kľudné a nebyť zašpineného mora po povodni,by si nikto ani nevšimol ,že sa tu niečo udialo. Pláže od dedinky Kalithea až po Pefkochori boli znečistené najbližšie na celý náš pobyt. Predposledná zastávka bola v mestečku Polychrono, kde sme sa zastavili v miestom obchode z medom olejmi a koreninami. Odniesli sme si malý suvenír v podobe tureckého-gréckeho medu a vrátili sa do Pefkochori. Na apartmáne sme sa navečerali a podelili zo zážitkami dneška zo spolubývajúcimi a keďže sa deň pomaly končil, strávili sme zbytok dňa prechádzkami po promenáde a obchodoch dlho do noci.
Blue Fisch Beach
29.8.2006 deň 5.
Celý dnešný deň sme strávili na doteraz len obchádzanej pláži Blue Fisch Beach vzdialenej južne od Pefkochori. Najprv sme preskúmali pláž po celej dĺžke na skútri čo sa Lenke moc nepáčilo, keďže sa chcela opaľovať dosť čo sme prišli o 12h po včerajšej jazde na “oslovi“ (pre tých čo zabudli hovorím o nešťastnom skútroví) už nemala chuť dačo skúmať, to som mal iba ja. Konečne sme sa usadili aj to som vytrápil Lenku dlhšou prechádzkou kým sme našli to správne miesto aj keď jej to bolo jedno kam sa zloží akurát ja som potreboval miesto na potápanie. Zložili sme sa pri rodinke talianov, ja som urobil par záberov z pevniny a po zmapovaní situácie som sa začal potápať. Vysvitlo, že sa nepotápam sám tak som sa pridružil k Srbom nakoniec som im aj rozumel tak sme hľadali morské príšerky. Príšerky ( medúze) som videl ,ale uloviť som sa neodhodlal a mušle tam tiež už neboli jedine nejaké igelitové vrecko, alebo iný odpad z plastu čo sem dotiahli prúdy po tej búrke. Dosť nepríjemné keď sa mi po nohe prehnal plávajúci sáček, bŕrr. Po dvoch hodinkách keď už nebolo čo objavovať a loviť sme sa premiestnili viac medzi ľudí pri bar a slnečníky, kde sa už ani Lenka neobávala isť do vody a tam sme trávili zvyšok dňa raz vo vode a raz na piesku. Dobre pripečení od slnka sme sa schovávali pod nevedomky požičaným slnečníkom o
kolo 17:30 h sa zdvihol vietor a narobili sa veľké vlny tak sme sa ešte vyšantili, ale keď doplával bodrel na breh a voda sa zamútila popolom tak sme to okolo 19h zabalili a vrátili sme sa do Pefkochori. Kde sme ako obyčajne trávili večer prechádzkami. O 20h som vrátil “Osla“ tomu “Gréckemu pastierovi Kostasovi zo šatkou“ čo nám ho požičal za 15eur/deň a ešte sa ma uštipačne opýtal či všetko v poriadku, odpovedal som áno, ale myslel som si nie no kašlem na teba aj tak ma tu už neuvidíš. Len tak pre zaujimavost v Grécku, áno znamena vlastne nie, lebo sa vyslovuje "ne".
Celý dnešný deň sme strávili na doteraz len obchádzanej pláži Blue Fisch Beach vzdialenej južne od Pefkochori. Najprv sme preskúmali pláž po celej dĺžke na skútri čo sa Lenke moc nepáčilo, keďže sa chcela opaľovať dosť čo sme prišli o 12h po včerajšej jazde na “oslovi“ (pre tých čo zabudli hovorím o nešťastnom skútroví) už nemala chuť dačo skúmať, to som mal iba ja. Konečne sme sa usadili aj to som vytrápil Lenku dlhšou prechádzkou kým sme našli to správne miesto aj keď jej to bolo jedno kam sa zloží akurát ja som potreboval miesto na potápanie. Zložili sme sa pri rodinke talianov, ja som urobil par záberov z pevniny a po zmapovaní situácie som sa začal potápať. Vysvitlo, že sa nepotápam sám tak som sa pridružil k Srbom nakoniec som im aj rozumel tak sme hľadali morské príšerky. Príšerky ( medúze) som videl ,ale uloviť som sa neodhodlal a mušle tam tiež už neboli jedine nejaké igelitové vrecko, alebo iný odpad z plastu čo sem dotiahli prúdy po tej búrke. Dosť nepríjemné keď sa mi po nohe prehnal plávajúci sáček, bŕrr. Po dvoch hodinkách keď už nebolo čo objavovať a loviť sme sa premiestnili viac medzi ľudí pri bar a slnečníky, kde sa už ani Lenka neobávala isť do vody a tam sme trávili zvyšok dňa raz vo vode a raz na piesku. Dobre pripečení od slnka sme sa schovávali pod nevedomky požičaným slnečníkom o
kolo 17:30 h sa zdvihol vietor a narobili sa veľké vlny tak sme sa ešte vyšantili, ale keď doplával bodrel na breh a voda sa zamútila popolom tak sme to okolo 19h zabalili a vrátili sme sa do Pefkochori. Kde sme ako obyčajne trávili večer prechádzkami. O 20h som vrátil “Osla“ tomu “Gréckemu pastierovi Kostasovi zo šatkou“ čo nám ho požičal za 15eur/deň a ešte sa ma uštipačne opýtal či všetko v poriadku, odpovedal som áno, ale myslel som si nie no kašlem na teba aj tak ma tu už neuvidíš. Len tak pre zaujimavost v Grécku, áno znamena vlastne nie, lebo sa vyslovuje "ne".
Výprava do Thessalonik
30.8.2006 deň 6.
Vstali sme sa do nádherného slnečného rána a ani nám dlho netrvalo rozhodnúť sa kam dnes pôjdeme, padlo miesto Thessaloniky. Už večer sme sa dohadovali zo susediacim pánom a jeho vnučkou že by tam radi išli na výlet. Chceli sme ísť autom, no nakoniec sme si požičali nove skútre. Vyše čerpacej stanice mal jeden sympatický grék veľký výber skútrov a nových žiadne haraburdy ako ten “pastier“.Tak sme si vybrali obaja rovnaké skútre žltej farby značky Yamaha. Veľmi dobrý vyber sme učinili a aj Grék, s ktorým som sa dohadoval vo viacerých jazykoch a k tomu som pridal ruky nohy bol spokojný. Naproti v pekárni, kde mali výborný chlieb a pečivo (jedle len v ten deň) som zakúpil raňajky a niečo dobré na cestu. Načerpal som plnú nádrž a po dlhšej príprave sme sa vydali o 11hodine na dvoch žltých skútroch smerom z polostrova do Thessalonik. Cestou sme sledovali okolie len čo sme prešli cez Chanioti, Polychrono som už od cesty videl nádhernú pláž, kde sme na pár minút zbehli z cesty. Po krátkej cestičke sme sa doviezli k Taverne Stella, obhliadli sme si to tam s tým, že sa tam ešte vrátime a pokračovali ďalej. Ani nie po pár kilometroch sa na útese nad cestou týčíl hotel s nadchodom cez cestu na pláž. Na chvíľu sme sa pozastavili, obzreli si z výšky ďaľšiu nádhernú pláž. Cesta, ktorá doteraz šla viacmenej len dolu brehom začala stúpať a klukatiť. Dorazili sme do dedinky Kalithea, 
kde sme sa taktiež zastavili a pokochali sa pohľadom z útesu na panorámu, ktoré nám toto miesto ponúkalo. Na chvíľku sme navštívili vedľa stojacu Tavernu. Dlho sme sa zdržovať teda nechceli a pokračovali v smere našej jazdy. Počas našej cesty po polostrove sme sa zastavili v dedinke Nea Fokea, kde sa na útese vypínala stará veža s kaplnkou v peknom prístave. Podľa toho čo sme do teraz videli, bola to najkrajšia dedinka na polostrove, kde bolo cítiť históriu. Vydali sme sa teda s predsavzatím, že už sa nebudeme zdržiavať, veď sme mali ešte pred sebou 70km. Následne sme sa zastavili už len načerpať šťavu, overili si správnosť smeru a hor sa na diaľnicu, ktorá sa začínala pri výstupe s polostrova. Ešte sme sa len prešli par kilometrov ku križovatke, ktorá spájala diaľnicu s bežnou cestou a boli sme svedkami malej dopravnej nehody. Niet sa čo čudovať keď jazdia ako blázni. Veď miesto dvoch aut išli vedľa seba štyri tak si otrepali spätné zrkadla a pokračovali ďalej ani nezastavili, typickí Gréci. Prešli sme úžinou popri dedinke Potidea, ktorá spájala polostrov s pevninou, alebo skôr delila. Bol cez ňu prekopaný prieplav, aby lode nemuseli oboplávať celý polostrov. 
Už len nebezpečná a fádna cesta po diaľnici, keďže iná cesta by trvala dlho. Držali sme sa za ľavým pruhom, aby nás nejaký rýchli Grék nezachytil, len som dával miestami pozor na nerovnosti cesty. Asi po 40 km sme už znudení z diaľnice a neznesiteľného hluku hľadali východisko. Nakoniec sme spozorovali vedľa diaľnice súbežiacu cestu a najbližšej výpadovke sme sa na ňu pokúsili úspešne dostať. Síce sme mali nárazový vietor ale viacej voľnosti po asi 10km sa cesta jednoducho stratila. Zmizla doslovne pod zemou. Pokračovali sme teda po poľnej štrkovej ceste, ktorá nás doviedla k bagrovisku. Všetci si mysleli a hovorili, aby sme sa vrátili. Mňa to ťahalo dopredu s presvedčením, že cesta len tak nemôže skončiť a niekde musí pokračovať. Ako náhle sme prešli pár desiatok metrov bagroviskom po prašnej ceste, ktorá sa nachádzala v jame pri diaľnici, som v diaľke zazrel ako sa predo mnou na kopci vynára stratená cesta. Celé to bolo výsledkom výstavby diaľnice a vo vybagrovanej jame ťažili pravdepodobne štrk. Ešte stále sme mali 20km tak sme pokračovali svižným tempom, prehnali sme sa okolo čerpacej stanice pri výpadovke. Asi 2km na to sa cesta stratila, ale už bez možnosti nájsť jej druhý koniec, keďže na konci stál plot a za ním fabrika. Vrátili sme sa teda k čerpacej stanici a prešli popod diaľnicu. Dostali sme sa pomedzi olivové sady do dedinky 
Nea Kalikratia, kde sme sa hladní zastavili pri kostolíku. Neďaleký figovník nám dodal energie a už pre pokročilý čas sme pokračovali popri pobrežiu cez dedinku Nea Iraklia. Snažili mne sa dostať viac od pobrežia. Konečne sme sa dostali na správnu cestu, ktorá viedla cez Epanomi a Plagiari. Z Plagirari sa nám ponúkol pohľad na céle pobrežie s dedinkami a letiskom Thessaloniky. Nechceli sme už viacej blúdiť po dedinkách, tak sme sa cez Neo Risio dostali na diaľnicu. Cesta po diaľnici už nebola žiadna sranda. Hustá premávka nám dala zabrať a mohli sme sa držať len na pravej strane a výjst z dialnice aj keď do centra to bolo len 3 km. Po hornom obchvate sme sa dostali do Thessalonik. Na koniec sme sa ulicami tohto veľkomesta zviezli do centra. Pod stromami pri vojenskom útvare sme si spravili polhodinovú prestávku. Slnko na nás celý ten čas palilo a Lenka ta bola celá obhorená a musela sa pozakrývať. Ja som mal po celý čas bundu, keďže bol dosť silný vietor. Po načerpaní energie sme sa vybrali ok
olo Helexpo a Thessalonského divadla priamo k pobrežiu. Z cesty sme zišli krížom cez chodníky k Bielej Veži (White Tower), kde sme odstavili motorky. Pri odchode z pobrežia nás oslovil priekupník podobný našim rómom a ponúkal nejakú kameru. Mi sme si ho nevšímali, horšie bol na tom náš kolega, ten sa ho nevedel zbaviť. Nakoniec sme naskočili na motorky a späť po chodníku sme prešli k ceste a pokračovali okolo divadla priamo do centra. Ťažko opísateľná situácia, ktorá nastala keď sme sa snažili niekam dostať, jednoducho museli ste byť drzí a dávať si pozor, aby vás niekto neprevalcoval. Nepoznajú žiadne pravidlá cestnej premávky. Dokonca na semafore nesvieti oranžové svetlo, keď sa mate pohnúť z červenej rovno zelená. Pri zastavovaní svietia všetky. Po pirátskej jazde sme sa konečne dostali na správnu križovatku. Snažili sme sa dostať k hradbám, ktoré boli vysoko nad mestom. Hustou premávkou bez nejakých strát na životoch sme sa konečne dostali pod hradby. A to bol len začiatok. Ešte zďaleka sme sa nedostali na to správne miesto, jazdili sme uličkami ako po bludisku. Keď sme sa konečne dostali pod hradby, spravili sme si pauzu. Odparkovali m skútre a zasadli do blízkej Taverny. Nenechali sme si ujsť nádherný pohľad na celé mesto, ktoré nám ležalo ako na dlani, ten pohľad je nezabudnuteľný. Tak veľké mesto ešte nikto z nás nevidel. Naša slovenská hlavná dedina bola len polovica. Bolo už 16h nemali sme veľa času do zotmenia, tak sme sa ešte pohli smerom vyššie. Pomedzi hradby úzkymi uličkami sme priš
li k miestu, kde stal mali hrad alebo viac menej nejaký zámok. Obehli sme ho zo zvedavosti dookola. Ďalej na pravej strane sa vypínal grécky kostolík, ktorý veľmi vynikol na kopci medzi tými domčekmi. Veľa nebolo čo obzerať, hradby boli len rujiny a nič historické sme tam nevideli. Cestou späť do centra sme sa spúšťali úzkymi strmými uličkami. Až som mal obavy, že sa prekotíme cez skúter. Vôbec nemám predstavu ako tam len môžu bývať. A nehovoriac keď začne pršať ako sa dostanú na kopec. Trvalo nám nejaký čas kým sme sa dostali na rozsiahle námestie. Bola to naša posledná zastávka za históriou Thessalonik .Motorky sme nechali na parkovisku a vydali sme sa ďalej pešo. Prešli sme sa promenádou Aristotelus, objavili pár pamiatok. Dva obelisky sa týčili v jame len tak vedľa autobusovej zastávky. Viac v strede námestia zasa veľké pozostatky po starom parlamente a stará grécka kaplnka. Boli také rozsiahle, že keď sme sa vrátili nasadli na skútre a obehli to celé dookola. Medzi tým som skočil do malého obchodíku, kde som prehodil par gréckych slov aby som dostal Fantu. Najväčší problém bol presunúť sa o pár metrov ďalej k ďalším historickým pamiatkam. Nebolo to ďaleko, len sme sa báli nechať skútre len tak bez dozoru. Obzreli sme si pravoslávny kostol, kruhovú budovu Rotonta a a oblúk Kamara časť pravdepodobne vstupnej brány do mesta. O 18 hodine sme sa rozhodli že opustime mesto. Husto zaplnenými ulicami a uličkami sme sa snažili dostať na ten správny smer. Vôbec to nebolo ľahké, keďže všetky domy boli rovnaké a sami sme ani nemali potuchy odkiaľ sme vôbec prišli. Každý na nás trúbil a dostať sa na tú správnu cestu bolo ako na bojisku kto z koho. Veľká výhoda boli predsa len tie skútre. Podľa všetkého by sme v zápchach stvrdli na hodiny. Konečne sme sa dostali na nejakú cestu, ktorá nás viedla von z mesta a na najbližšej pumpe sme dotankovali prázdne nádrže. Po niekoľkých kilometroch sme sa dostali na výpadovku na diaľnicu. Bohužiaľ sme sa nedostali na odbočovací pruh. V hustej premávke aj napriek ukazovaniu smeru zaradenia sme boli ignorovaní, tak sme pokračovali rovno dopredu. Stalo sa nám to osudným, lebo nás to zaviedlo na výbežok pevniny ďaleko od hlavného ťahu. Previezli s
me sa celým výbežkom cez dedinky Perea, Nea Epivates, Ag.Triada, a Nea Michalonia, kde cestou popri pobreží nachvíľku zastavili osviežili sa. Naskytol sa nám tam po prvý krát pohľad na západ slnka, ktorý tvoril spolu s oblakmi a prístavom veľmi pekný obraz. Pokračovali sme späť do vnútrozemia do dedinky Plagiari. Kľukatými uličkami sme prišli k čerpacej stanici v dedinke Trifolos a opýtal som sa troch sediacich Grékov ako sa dostanem do Pefkochori, ktorý sa na tom dobre pobavili. Pre nich to bolo ďaleko na motorke. Oni prejdú najviac tak možno 10 km na motorke. A keďže ani jeden nevedel po anglicky privolal chlapca a ten mi vysvetlil, že idem dobre, ale bude to mať kratšie ak odbočím “ukázal prstom na cestu“ krížom cez pole. Dobrou radou sme sa dostali za 3 minúty na hlávnu cestu, kde už bola smerová tabula na Chalkidiki. Z kopca pri ceste sme mali výhľad na letisko a celé nočne mesto Thessaloniky . V podstate sme sa vrátili súbežnou cestou o cca 5 km ďalej od hranice mesta. Po pár kilometrov sme sa dostali nad prejazd cez diaľnicu. O 20h a úplnej tme nám nič iné nezostávalo len zísť na diaľnicu a v odstavnom pruhu 
smerovať do Pefkochori. Počas ktorej sme sa kvôli zime a stálemu silnému protivetru museli často zastavovať. Slzili mi oči tak som kvôli tomu nasadil aj potápacke okuliare, napriek tomu že to nevyzeralo dobre a nebolo to moc pohodlné. Celé tri a pol hodiny nám trvala cesta kým sme vyčerpaný dorazili do Pefkochory. Obzvlášť pozor na autá jazdia tu ako piráti! Neodporučam ísť na skútroch lepšie by bolo auto hlavne kôli bezpečnosti a zdĺhavej ceste prípadne isť zo zájazdom.
Vstali sme sa do nádherného slnečného rána a ani nám dlho netrvalo rozhodnúť sa kam dnes pôjdeme, padlo miesto Thessaloniky. Už večer sme sa dohadovali zo susediacim pánom a jeho vnučkou že by tam radi išli na výlet. Chceli sme ísť autom, no nakoniec sme si požičali nove skútre. Vyše čerpacej stanice mal jeden sympatický grék veľký výber skútrov a nových žiadne haraburdy ako ten “pastier“.Tak sme si vybrali obaja rovnaké skútre žltej farby značky Yamaha. Veľmi dobrý vyber sme učinili a aj Grék, s ktorým som sa dohadoval vo viacerých jazykoch a k tomu som pridal ruky nohy bol spokojný. Naproti v pekárni, kde mali výborný chlieb a pečivo (jedle len v ten deň) som zakúpil raňajky a niečo dobré na cestu. Načerpal som plnú nádrž a po dlhšej príprave sme sa vydali o 11hodine na dvoch žltých skútroch smerom z polostrova do Thessalonik. Cestou sme sledovali okolie len čo sme prešli cez Chanioti, Polychrono som už od cesty videl nádhernú pláž, kde sme na pár minút zbehli z cesty. Po krátkej cestičke sme sa doviezli k Taverne Stella, obhliadli sme si to tam s tým, že sa tam ešte vrátime a pokračovali ďalej. Ani nie po pár kilometroch sa na útese nad cestou týčíl hotel s nadchodom cez cestu na pláž. Na chvíľu sme sa pozastavili, obzreli si z výšky ďaľšiu nádhernú pláž. Cesta, ktorá doteraz šla viacmenej len dolu brehom začala stúpať a klukatiť. Dorazili sme do dedinky Kalithea, 
kde sme sa taktiež zastavili a pokochali sa pohľadom z útesu na panorámu, ktoré nám toto miesto ponúkalo. Na chvíľku sme navštívili vedľa stojacu Tavernu. Dlho sme sa zdržovať teda nechceli a pokračovali v smere našej jazdy. Počas našej cesty po polostrove sme sa zastavili v dedinke Nea Fokea, kde sa na útese vypínala stará veža s kaplnkou v peknom prístave. Podľa toho čo sme do teraz videli, bola to najkrajšia dedinka na polostrove, kde bolo cítiť históriu. Vydali sme sa teda s predsavzatím, že už sa nebudeme zdržiavať, veď sme mali ešte pred sebou 70km. Následne sme sa zastavili už len načerpať šťavu, overili si správnosť smeru a hor sa na diaľnicu, ktorá sa začínala pri výstupe s polostrova. Ešte sme sa len prešli par kilometrov ku križovatke, ktorá spájala diaľnicu s bežnou cestou a boli sme svedkami malej dopravnej nehody. Niet sa čo čudovať keď jazdia ako blázni. Veď miesto dvoch aut išli vedľa seba štyri tak si otrepali spätné zrkadla a pokračovali ďalej ani nezastavili, typickí Gréci. Prešli sme úžinou popri dedinke Potidea, ktorá spájala polostrov s pevninou, alebo skôr delila. Bol cez ňu prekopaný prieplav, aby lode nemuseli oboplávať celý polostrov. 
Už len nebezpečná a fádna cesta po diaľnici, keďže iná cesta by trvala dlho. Držali sme sa za ľavým pruhom, aby nás nejaký rýchli Grék nezachytil, len som dával miestami pozor na nerovnosti cesty. Asi po 40 km sme už znudení z diaľnice a neznesiteľného hluku hľadali východisko. Nakoniec sme spozorovali vedľa diaľnice súbežiacu cestu a najbližšej výpadovke sme sa na ňu pokúsili úspešne dostať. Síce sme mali nárazový vietor ale viacej voľnosti po asi 10km sa cesta jednoducho stratila. Zmizla doslovne pod zemou. Pokračovali sme teda po poľnej štrkovej ceste, ktorá nás doviedla k bagrovisku. Všetci si mysleli a hovorili, aby sme sa vrátili. Mňa to ťahalo dopredu s presvedčením, že cesta len tak nemôže skončiť a niekde musí pokračovať. Ako náhle sme prešli pár desiatok metrov bagroviskom po prašnej ceste, ktorá sa nachádzala v jame pri diaľnici, som v diaľke zazrel ako sa predo mnou na kopci vynára stratená cesta. Celé to bolo výsledkom výstavby diaľnice a vo vybagrovanej jame ťažili pravdepodobne štrk. Ešte stále sme mali 20km tak sme pokračovali svižným tempom, prehnali sme sa okolo čerpacej stanice pri výpadovke. Asi 2km na to sa cesta stratila, ale už bez možnosti nájsť jej druhý koniec, keďže na konci stál plot a za ním fabrika. Vrátili sme sa teda k čerpacej stanici a prešli popod diaľnicu. Dostali sme sa pomedzi olivové sady do dedinky 
Nea Kalikratia, kde sme sa hladní zastavili pri kostolíku. Neďaleký figovník nám dodal energie a už pre pokročilý čas sme pokračovali popri pobrežiu cez dedinku Nea Iraklia. Snažili mne sa dostať viac od pobrežia. Konečne sme sa dostali na správnu cestu, ktorá viedla cez Epanomi a Plagiari. Z Plagirari sa nám ponúkol pohľad na céle pobrežie s dedinkami a letiskom Thessaloniky. Nechceli sme už viacej blúdiť po dedinkách, tak sme sa cez Neo Risio dostali na diaľnicu. Cesta po diaľnici už nebola žiadna sranda. Hustá premávka nám dala zabrať a mohli sme sa držať len na pravej strane a výjst z dialnice aj keď do centra to bolo len 3 km. Po hornom obchvate sme sa dostali do Thessalonik. Na koniec sme sa ulicami tohto veľkomesta zviezli do centra. Pod stromami pri vojenskom útvare sme si spravili polhodinovú prestávku. Slnko na nás celý ten čas palilo a Lenka ta bola celá obhorená a musela sa pozakrývať. Ja som mal po celý čas bundu, keďže bol dosť silný vietor. Po načerpaní energie sme sa vybrali ok
olo Helexpo a Thessalonského divadla priamo k pobrežiu. Z cesty sme zišli krížom cez chodníky k Bielej Veži (White Tower), kde sme odstavili motorky. Pri odchode z pobrežia nás oslovil priekupník podobný našim rómom a ponúkal nejakú kameru. Mi sme si ho nevšímali, horšie bol na tom náš kolega, ten sa ho nevedel zbaviť. Nakoniec sme naskočili na motorky a späť po chodníku sme prešli k ceste a pokračovali okolo divadla priamo do centra. Ťažko opísateľná situácia, ktorá nastala keď sme sa snažili niekam dostať, jednoducho museli ste byť drzí a dávať si pozor, aby vás niekto neprevalcoval. Nepoznajú žiadne pravidlá cestnej premávky. Dokonca na semafore nesvieti oranžové svetlo, keď sa mate pohnúť z červenej rovno zelená. Pri zastavovaní svietia všetky. Po pirátskej jazde sme sa konečne dostali na správnu križovatku. Snažili sme sa dostať k hradbám, ktoré boli vysoko nad mestom. Hustou premávkou bez nejakých strát na životoch sme sa konečne dostali pod hradby. A to bol len začiatok. Ešte zďaleka sme sa nedostali na to správne miesto, jazdili sme uličkami ako po bludisku. Keď sme sa konečne dostali pod hradby, spravili sme si pauzu. Odparkovali m skútre a zasadli do blízkej Taverny. Nenechali sme si ujsť nádherný pohľad na celé mesto, ktoré nám ležalo ako na dlani, ten pohľad je nezabudnuteľný. Tak veľké mesto ešte nikto z nás nevidel. Naša slovenská hlavná dedina bola len polovica. Bolo už 16h nemali sme veľa času do zotmenia, tak sme sa ešte pohli smerom vyššie. Pomedzi hradby úzkymi uličkami sme priš
li k miestu, kde stal mali hrad alebo viac menej nejaký zámok. Obehli sme ho zo zvedavosti dookola. Ďalej na pravej strane sa vypínal grécky kostolík, ktorý veľmi vynikol na kopci medzi tými domčekmi. Veľa nebolo čo obzerať, hradby boli len rujiny a nič historické sme tam nevideli. Cestou späť do centra sme sa spúšťali úzkymi strmými uličkami. Až som mal obavy, že sa prekotíme cez skúter. Vôbec nemám predstavu ako tam len môžu bývať. A nehovoriac keď začne pršať ako sa dostanú na kopec. Trvalo nám nejaký čas kým sme sa dostali na rozsiahle námestie. Bola to naša posledná zastávka za históriou Thessalonik .Motorky sme nechali na parkovisku a vydali sme sa ďalej pešo. Prešli sme sa promenádou Aristotelus, objavili pár pamiatok. Dva obelisky sa týčili v jame len tak vedľa autobusovej zastávky. Viac v strede námestia zasa veľké pozostatky po starom parlamente a stará grécka kaplnka. Boli také rozsiahle, že keď sme sa vrátili nasadli na skútre a obehli to celé dookola. Medzi tým som skočil do malého obchodíku, kde som prehodil par gréckych slov aby som dostal Fantu. Najväčší problém bol presunúť sa o pár metrov ďalej k ďalším historickým pamiatkam. Nebolo to ďaleko, len sme sa báli nechať skútre len tak bez dozoru. Obzreli sme si pravoslávny kostol, kruhovú budovu Rotonta a a oblúk Kamara časť pravdepodobne vstupnej brány do mesta. O 18 hodine sme sa rozhodli že opustime mesto. Husto zaplnenými ulicami a uličkami sme sa snažili dostať na ten správny smer. Vôbec to nebolo ľahké, keďže všetky domy boli rovnaké a sami sme ani nemali potuchy odkiaľ sme vôbec prišli. Každý na nás trúbil a dostať sa na tú správnu cestu bolo ako na bojisku kto z koho. Veľká výhoda boli predsa len tie skútre. Podľa všetkého by sme v zápchach stvrdli na hodiny. Konečne sme sa dostali na nejakú cestu, ktorá nás viedla von z mesta a na najbližšej pumpe sme dotankovali prázdne nádrže. Po niekoľkých kilometroch sme sa dostali na výpadovku na diaľnicu. Bohužiaľ sme sa nedostali na odbočovací pruh. V hustej premávke aj napriek ukazovaniu smeru zaradenia sme boli ignorovaní, tak sme pokračovali rovno dopredu. Stalo sa nám to osudným, lebo nás to zaviedlo na výbežok pevniny ďaleko od hlavného ťahu. Previezli s
me sa celým výbežkom cez dedinky Perea, Nea Epivates, Ag.Triada, a Nea Michalonia, kde cestou popri pobreží nachvíľku zastavili osviežili sa. Naskytol sa nám tam po prvý krát pohľad na západ slnka, ktorý tvoril spolu s oblakmi a prístavom veľmi pekný obraz. Pokračovali sme späť do vnútrozemia do dedinky Plagiari. Kľukatými uličkami sme prišli k čerpacej stanici v dedinke Trifolos a opýtal som sa troch sediacich Grékov ako sa dostanem do Pefkochori, ktorý sa na tom dobre pobavili. Pre nich to bolo ďaleko na motorke. Oni prejdú najviac tak možno 10 km na motorke. A keďže ani jeden nevedel po anglicky privolal chlapca a ten mi vysvetlil, že idem dobre, ale bude to mať kratšie ak odbočím “ukázal prstom na cestu“ krížom cez pole. Dobrou radou sme sa dostali za 3 minúty na hlávnu cestu, kde už bola smerová tabula na Chalkidiki. Z kopca pri ceste sme mali výhľad na letisko a celé nočne mesto Thessaloniky . V podstate sme sa vrátili súbežnou cestou o cca 5 km ďalej od hranice mesta. Po pár kilometrov sme sa dostali nad prejazd cez diaľnicu. O 20h a úplnej tme nám nič iné nezostávalo len zísť na diaľnicu a v odstavnom pruhu 
smerovať do Pefkochori. Počas ktorej sme sa kvôli zime a stálemu silnému protivetru museli často zastavovať. Slzili mi oči tak som kvôli tomu nasadil aj potápacke okuliare, napriek tomu že to nevyzeralo dobre a nebolo to moc pohodlné. Celé tri a pol hodiny nám trvala cesta kým sme vyčerpaný dorazili do Pefkochory. Obzvlášť pozor na autá jazdia tu ako piráti! Neodporučam ísť na skútroch lepšie by bolo auto hlavne kôli bezpečnosti a zdĺhavej ceste prípadne isť zo zájazdom.
Slnečný deň
1.9.2006 deň 8.
Dnes, nakoľko sme boli unavení z výletu do Thessalonik sme putovali len k pláži. Prehnali sme sa po promenáde v Pefkochori, zo zvedavosti či by sa tam dalo kúpať. Voda bola síce čistejšia, ale čistá ako keď sme prišli už nebola. Na brehu navŕšené kopy smeti, ktoré zhrabali čo more vyplavilo. Na druhej strane ten požiar a búrka im tu dobre poupratoval, im stačilo to len pozhŕňať. Pokračovali sme teda po hlavnej ceste až ku Golden beach. Tam sme sa previezli popri pláži. Naplavené smeti boli aj tam, tak nám ostávala už len jedna pláž. Previezli sme sa vyššie na kopec zviezli sme sa dlhou uličkou až k prístavnému molu Blue fisch beach.Turistov tam bolo asi z celého polostrova. Jediná pláž čo si vďaka ochrane okolitých výbežkov zachovala čistá. Stačilo si nájsť už len to správne miesto, nakoniec pre množstvo ľudí sme zostali tam, kde prvýkrát pred pár dňami. Ja som sa vrátil do apartmánu pre Danielu (vnučku pána čo sme boli spolu v Thessalonikoch). Sľúbili sme jej, že ju vezmeme a vrátili na Blue fisch beach a tam sme trávili celý slnečný deň až do 18h. Pred zotmením sme sa vydali stráviť večer do Polychrona. Bolo tam o niečo krajšie ako v Pefkochori.
Delegátka zo Seneca tour nebola schopná ľudom poradiť ako a na čom sa dostať na pláže 9km vzdialenej. Väčšina ubytovaných, ako sme sa dozvedeli zostala prvé dva dni po búrke na apartmáne, alebo trávili dni prechádzkami. Delegátka im neposkytla žiadne informácie, kde by sa mohli ísť kúpať. Niektorí sa dozvedeli odo mňa, druhí inde, kde sa dá kúpať. Avšak nevedeli ako sa tam majú dostať. Delegátka im dokonca povedala, že tam nejde ani autobus, čo nakoniec nebola pravda. Viacčlenné rodiny s deťmi na skútroch nemohli ísť a autom to bolo pridrahé. Ľudia už boli nahnevaní. Tri rodiny sa nakoniec podľa zlej rady odviezli taxikom, ktorý tiež vyšiel na osobu pridraho. To celé im ponúkla delegátka, ktorá pravdepodobne na tom ešte zarobila. Nakoniec sa dozvedeli, že predsa stojí pri Golden a Blue fisch beach autobus. Vyšlo by ich to podstatne lacnejšie keby im informáciu odovzdala delegátka. Žiaľbohu, tá nebola schopná ničoho nato, že tam bola 6 rokov sme mali mi viac vedomostí za tých pár dní. My sme sa zariadili už od začiatku po svojom a aspoň sme si požičali skútra.
Dnes, nakoľko sme boli unavení z výletu do Thessalonik sme putovali len k pláži. Prehnali sme sa po promenáde v Pefkochori, zo zvedavosti či by sa tam dalo kúpať. Voda bola síce čistejšia, ale čistá ako keď sme prišli už nebola. Na brehu navŕšené kopy smeti, ktoré zhrabali čo more vyplavilo. Na druhej strane ten požiar a búrka im tu dobre poupratoval, im stačilo to len pozhŕňať. Pokračovali sme teda po hlavnej ceste až ku Golden beach. Tam sme sa previezli popri pláži. Naplavené smeti boli aj tam, tak nám ostávala už len jedna pláž. Previezli sme sa vyššie na kopec zviezli sme sa dlhou uličkou až k prístavnému molu Blue fisch beach.Turistov tam bolo asi z celého polostrova. Jediná pláž čo si vďaka ochrane okolitých výbežkov zachovala čistá. Stačilo si nájsť už len to správne miesto, nakoniec pre množstvo ľudí sme zostali tam, kde prvýkrát pred pár dňami. Ja som sa vrátil do apartmánu pre Danielu (vnučku pána čo sme boli spolu v Thessalonikoch). Sľúbili sme jej, že ju vezmeme a vrátili na Blue fisch beach a tam sme trávili celý slnečný deň až do 18h. Pred zotmením sme sa vydali stráviť večer do Polychrona. Bolo tam o niečo krajšie ako v Pefkochori.
Delegátka zo Seneca tour nebola schopná ľudom poradiť ako a na čom sa dostať na pláže 9km vzdialenej. Väčšina ubytovaných, ako sme sa dozvedeli zostala prvé dva dni po búrke na apartmáne, alebo trávili dni prechádzkami. Delegátka im neposkytla žiadne informácie, kde by sa mohli ísť kúpať. Niektorí sa dozvedeli odo mňa, druhí inde, kde sa dá kúpať. Avšak nevedeli ako sa tam majú dostať. Delegátka im dokonca povedala, že tam nejde ani autobus, čo nakoniec nebola pravda. Viacčlenné rodiny s deťmi na skútroch nemohli ísť a autom to bolo pridrahé. Ľudia už boli nahnevaní. Tri rodiny sa nakoniec podľa zlej rady odviezli taxikom, ktorý tiež vyšiel na osobu pridraho. To celé im ponúkla delegátka, ktorá pravdepodobne na tom ešte zarobila. Nakoniec sa dozvedeli, že predsa stojí pri Golden a Blue fisch beach autobus. Vyšlo by ich to podstatne lacnejšie keby im informáciu odovzdala delegátka. Žiaľbohu, tá nebola schopná ničoho nato, že tam bola 6 rokov sme mali mi viac vedomostí za tých pár dní. My sme sa zariadili už od začiatku po svojom a aspoň sme si požičali skútra.
Cesta peklom
2.9.2006 deň 8.
Slnečný deň a jasná belasá obloha nás vylákali z apartmánu už o 9h. Napriek tomu sme nemali jasný cieľ. Vydali sme sa teda na sever za Polychrono na Kriopigi beach. Už pri výjazde z Chanioty sa Lenka nevedela rozhodnúť a začala vymýšľať. Nevedeli sme sa teda dohodnúť, tak sme sa zastavili na čerpacej stanici. Natankovali sme za symbolické 1 euro a otočili sa, že sa vrátime. Po chvíľke jazdy som zazrel odbočku z hlavnej cesty, ktorá viedla k nejakej kaplnke. Lenka nebola moc nadšená lebo cesta bola prašná a neznáma. Ale práve to ma na tej ceste priťahovalo. 
Krátko na to sme mali výhľad na celé Chanioti. Smerovali sme po ceste hore do lesa. Viac menej to, čo po ňom zostalo. Všetko zelené zničil požiar. Kľukatou cestou sme boli už skoro na vrchu, skúter nás už ledva odviezol. Lenka vraví, že zosadne a pôjde pešo no ja som išiel na doraz. Boli sme už pri kaplnke, keď v tom sa nádržka na chladiacu zmes zmenila na vodotrisk. Hasiči čo sa tam zašívali za kaplnkou len vyvaľovali oči. Pozdravili sme ich pozdravom “Calimera“ obzreli sme sa po okolí a pomaly na voľnobehu sme sa pustili dolu. Došli sme späť na čerpaciu stanicu a poprosil som Gréka o pomoc. Veľmi ochotným prístupom sme sa dostali k nádobe a doplnili na moje počudovanie nemrznúcu zmes. Ešte som teda natankoval keď bol taký ochotný a nechal mu sprepitné. Chanioti sme zahli cez ulicu, kde bol najhorší požiar. Všetko tu bolo zhorené, dokonca celý kemping, autá v ňom. Vďaka búrke bolo, ale všetko pieskovej farby len stromy boli čierne. Dalo by sa povedať, že sme prešli cestou, cez ktorú sa prehnalo peklo. Strmá cesta donútila Lenku zosadnúť a ísť pešo. Na kopci stála biela kaplnka s peknou panorámou.
Po krátkej návšteve kaplnky sme sa spustili sa kopcom pomedzi zhorený les cez jednosmernu cestu, kde sa zmestilo ledva jedno osobné auto. Prechádzali sme okolo vyhoreného hotelu strmými zákrutami, kým sme sa konečne dostali na hlavnú cestu. Po pár metroch sme sa dostali do dedinky Nea Skione. Prešli sme okolo kostola, pomedzi uličky a zastavili sa v obchode po hrozno a jabĺčka. Motorku sme nakoniec odstavili v prístave pri pláži, kde sme chceli zostať. Prešli sme sa po móle a pláži. Vzhľadom k veternému počasiu sme sa vydali južne po pobrežnej ceste. Pristavili sme sa pri už spomínanom kostolíku bielo-modrej farby. 
Ďalej sme už len letmo kopírovali pobrežie s krátkou zástavkou v Loutre. Konečne sme prešli okolo Ag. Paraskevi a poľnou cestou sme prešli až pod najvyšší kopec na polostrove. Znova bola Lenka donútená ísť až na vrchol pešo, čo ju dosť nahnevalo. Medzitým som sa kochal pohľadom na polostrovy, na horu Athos na južné ostrovy. Celá vyčerpaná a nahnevaná dorazila na kopec. Sľúbil som jej, že pôjdeme už len rovno na pláž. Asi po pol hodinke sme sa spustili dole, ako inač ja na motorke a ona pešo. Až na rovinke nasadla a po hlavnej ceste sme sa rozbehli tak rýchlo ako len skúter dal (z kopca aj 90 km/h). Kopcami a dolinami sme sa prehnali okolo Ag. Paraskevi a dedinkou Paliouri. Posledným strmým kopcom sme zahli k pobrežiu. Rozložili sme sa Blue Fisch Beach a trávili sme tam celé popol
Slnečný deň a jasná belasá obloha nás vylákali z apartmánu už o 9h. Napriek tomu sme nemali jasný cieľ. Vydali sme sa teda na sever za Polychrono na Kriopigi beach. Už pri výjazde z Chanioty sa Lenka nevedela rozhodnúť a začala vymýšľať. Nevedeli sme sa teda dohodnúť, tak sme sa zastavili na čerpacej stanici. Natankovali sme za symbolické 1 euro a otočili sa, že sa vrátime. Po chvíľke jazdy som zazrel odbočku z hlavnej cesty, ktorá viedla k nejakej kaplnke. Lenka nebola moc nadšená lebo cesta bola prašná a neznáma. Ale práve to ma na tej ceste priťahovalo. 
Krátko na to sme mali výhľad na celé Chanioti. Smerovali sme po ceste hore do lesa. Viac menej to, čo po ňom zostalo. Všetko zelené zničil požiar. Kľukatou cestou sme boli už skoro na vrchu, skúter nás už ledva odviezol. Lenka vraví, že zosadne a pôjde pešo no ja som išiel na doraz. Boli sme už pri kaplnke, keď v tom sa nádržka na chladiacu zmes zmenila na vodotrisk. Hasiči čo sa tam zašívali za kaplnkou len vyvaľovali oči. Pozdravili sme ich pozdravom “Calimera“ obzreli sme sa po okolí a pomaly na voľnobehu sme sa pustili dolu. Došli sme späť na čerpaciu stanicu a poprosil som Gréka o pomoc. Veľmi ochotným prístupom sme sa dostali k nádobe a doplnili na moje počudovanie nemrznúcu zmes. Ešte som teda natankoval keď bol taký ochotný a nechal mu sprepitné. Chanioti sme zahli cez ulicu, kde bol najhorší požiar. Všetko tu bolo zhorené, dokonca celý kemping, autá v ňom. Vďaka búrke bolo, ale všetko pieskovej farby len stromy boli čierne. Dalo by sa povedať, že sme prešli cestou, cez ktorú sa prehnalo peklo. Strmá cesta donútila Lenku zosadnúť a ísť pešo. Na kopci stála biela kaplnka s peknou panorámou.
Po krátkej návšteve kaplnky sme sa spustili sa kopcom pomedzi zhorený les cez jednosmernu cestu, kde sa zmestilo ledva jedno osobné auto. Prechádzali sme okolo vyhoreného hotelu strmými zákrutami, kým sme sa konečne dostali na hlavnú cestu. Po pár metroch sme sa dostali do dedinky Nea Skione. Prešli sme okolo kostola, pomedzi uličky a zastavili sa v obchode po hrozno a jabĺčka. Motorku sme nakoniec odstavili v prístave pri pláži, kde sme chceli zostať. Prešli sme sa po móle a pláži. Vzhľadom k veternému počasiu sme sa vydali južne po pobrežnej ceste. Pristavili sme sa pri už spomínanom kostolíku bielo-modrej farby. 
Ďalej sme už len letmo kopírovali pobrežie s krátkou zástavkou v Loutre. Konečne sme prešli okolo Ag. Paraskevi a poľnou cestou sme prešli až pod najvyšší kopec na polostrove. Znova bola Lenka donútená ísť až na vrchol pešo, čo ju dosť nahnevalo. Medzitým som sa kochal pohľadom na polostrovy, na horu Athos na južné ostrovy. Celá vyčerpaná a nahnevaná dorazila na kopec. Sľúbil som jej, že pôjdeme už len rovno na pláž. Asi po pol hodinke sme sa spustili dole, ako inač ja na motorke a ona pešo. Až na rovinke nasadla a po hlavnej ceste sme sa rozbehli tak rýchlo ako len skúter dal (z kopca aj 90 km/h). Kopcami a dolinami sme sa prehnali okolo Ag. Paraskevi a dedinkou Paliouri. Posledným strmým kopcom sme zahli k pobrežiu. Rozložili sme sa Blue Fisch Beach a trávili sme tam celé popol
Koniec polostrova
3.9.2006 deň 9.
Koniec našej dovolenky sa blíži. Bolo ešte jedno miesto, ktoré by som rád videl a Lenka ma tam nechcela samého pustiť. Ráno sme sa teda dohodli so spolubývajúcim a jeho vnučkou. Baby necháme na pláži a my s pánom pôjdeme objavovať. Pripravení na celý deň sme sa teda dali na dvoch skútroch na cestu. Prvá zástavka Golden beach. Voda bola čista a dievčatám sa tam zaľúbilo tak sme ich tam nechali pod slnečníkmi. Ako dvaja cestní piráti sme sa vydali smerom do Paliouri. Previezli sme sa uličkami cez dedinku na prašnú cestu pomedzi olivovníky. Zastavili sme sa pri peknej kamenej kaplnke a pokračovali sme uličkou po hrebeni do neznáma. Cesta sa po pár kilometroch skončila pri mladom olivovom sade na konci hrebeňa. Nezostávalo nám nič iné ako sa vrátiť do dedinky a hľadať ďalej čo sa nám vyplatilo. Našli sme odbočku pomedzi úžinu, ktorá viedla medzi krásne pínie.
Dlho sme sa túlali po cestičke kým sme dovideli na more. Cesta bola náročná, skôr by sa nám hodila nejaká terénna motorka alebo džíp. Konečne sme sa dostali z úžiny ponad útes, na ktorom rástli olivovníky na pobrežie. Fascinujúce miesto, okrúhle kamene rôznych farieb obklokopovali celé pobrežie. V diaľke sa črtal čierny útes, na ktorom som zazrel ľudí tak sme sa vybrali späť hladať prístup k útesu. Po takej kamenej pláži by sme sa len horko ťažko dostali. Dorazili sme k útesu a stretli sme tam Nemcov, ktorí sa podľa toho čo mali na aute prišli potápať. Hneď ako sme odparkovali motorky pod opustený strom som sa jednému z nich prihovoril. Povedal mi, že skupinka šiestich ľudí sa vydala potápať a dodal, že je tu najkrajšie miesto, doslova povedal že raj pre potápačov. Škoda, že som o nich a o tomto mieste nevedel skôr, určite by som sa pridal. Dozvedel som sa aj to, že nemecký pár čo sú s nimi práve pod hladinou ponuka kurz a následne potápanie z výstrojov. Vydal som sa na výbežok útesu čierny ako uhol cez umelo vytvorenú priehradu. Horko ťažko som tam prešplhal a preskákal. Na kraji výbežku bola diera plná malých živých a mŕtvych sardiniek na, ktorých sa prikrmovali osy a kraby. Ak som tam tak poskakoval stalo sa mi jedna osa osudná a poštípala ma do palca. Teda bolelo to dosť lebo ma svojim žihadlom trafila rovno do kosti.
Rýchlo som sa vrátil na breh ako sa len dalo, že si vytiahnem žihadlo, ktoré tam aj nakoniec nebolo tak som sa pokúsil dostať jed saním von. Po chvíli sme sa vyšplhali na vrch útesu, kde sa nám naskytol krásny výhľad na šíre more a okolité útesy. Nakoniec sme sa rýchlo rozhodli, že sa musíme vrátiť pre plutvy a okuliare do apartmánu. Cesta nám trvala dlhšie než sme tam išli keďže to bolo stále do kopca. Ako naschvál na hlavnej ceste z Paliouri mi do klobúku čo som nosil celý čas, narazila včela a odrazila sa do košele kde ma poštípala. Prudko som začal brzdiť pri rýchlosti 7Okm/h ma začalo šmýkať. Mal som šťastie, že som nespadol. Zastal som vybral som si žihadlo a pokračovali sme ďalej ku Golden beach. Dievčatám sme oznámili, že nech sa pobalia, že sa po ne vrátime. 
Rýchlo sme sa vrátili z apartmánu a ako rýchlo sa dalo sme sa vrátili na pobrežie zvláštnych kameňov. Prišli sme neskoro a slnko bolo už vysoko na oblohe a pri pokuse sa potápať nebolo dostatočné svetlo aby som videl dobre pod vodou a na druhej strane som sám v nie moc kľudnom mori mal strach. Už len prístup bol ťažký a prúdy boli silné. Chvíľu som síce strávil pod vodou, ale nakoniec som to vzdal. Ešte ťažšie som sa z vody dostal. Nakoniec, kde som bol na brehu sme trávili čas zbieraním čierneho piesku a kamienkov. Niekto sa pokúšal zbierať kamene, ktoré aj tak pre ich váhu nechal tam. Už sme boli na odchode, keď prišli Gréci na džípe. Hneď ako začali vyťahovať veci z korby tak nam bolo jasné, že sa idú potápať tak sme si počkali. Pred tým ako sa úplne stratili pod hladinou som ich požiadal či by sa vyfotili pre mňa na pamiatku. Strastiplnou cestou sme sa vrátili do Paliouri. Bol to náš posledný deň na motorkách. Vzhľadom k tomu sme sa vybrali na opačnú stranu dedinky a vystúpili sme pomedzi olivové sady k pastierovi oviec na kopci. Lenka sa strašne bála psov čo tam pastier mal a skoro nemožné kým sme sa dostali pomedzi nich až na vrch. 
Na vrchu sa nám naskytol nádherný pohľad na konečne zelenú časť polostrova pri západe slnka. Krátkymi potulkami sme sa nakoľko už bola dobrá zima zabalení do plážových osušiek vydali na spätnú cestu do Pefkochori. Vyzerali sme ako Mexičania. Cestou sa nám zdravili domáci. Bolo už šero, keď sme dorazili. Navečerali sme sa a zviezli sa aj s Danielou k obchodíkom nakúpiť nejaké suveníry. Do polnoci sme sa prechádzali po obchodoch. Začala sa ma domáhať únava hlavne z uštipnutia osou a včelou. Lenka s Danielou zostali a ja som sa vrátil do apartmánu, kde sa pre mňa deň skončil.
Koniec našej dovolenky sa blíži. Bolo ešte jedno miesto, ktoré by som rád videl a Lenka ma tam nechcela samého pustiť. Ráno sme sa teda dohodli so spolubývajúcim a jeho vnučkou. Baby necháme na pláži a my s pánom pôjdeme objavovať. Pripravení na celý deň sme sa teda dali na dvoch skútroch na cestu. Prvá zástavka Golden beach. Voda bola čista a dievčatám sa tam zaľúbilo tak sme ich tam nechali pod slnečníkmi. Ako dvaja cestní piráti sme sa vydali smerom do Paliouri. Previezli sme sa uličkami cez dedinku na prašnú cestu pomedzi olivovníky. Zastavili sme sa pri peknej kamenej kaplnke a pokračovali sme uličkou po hrebeni do neznáma. Cesta sa po pár kilometroch skončila pri mladom olivovom sade na konci hrebeňa. Nezostávalo nám nič iné ako sa vrátiť do dedinky a hľadať ďalej čo sa nám vyplatilo. Našli sme odbočku pomedzi úžinu, ktorá viedla medzi krásne pínie.
Dlho sme sa túlali po cestičke kým sme dovideli na more. Cesta bola náročná, skôr by sa nám hodila nejaká terénna motorka alebo džíp. Konečne sme sa dostali z úžiny ponad útes, na ktorom rástli olivovníky na pobrežie. Fascinujúce miesto, okrúhle kamene rôznych farieb obklokopovali celé pobrežie. V diaľke sa črtal čierny útes, na ktorom som zazrel ľudí tak sme sa vybrali späť hladať prístup k útesu. Po takej kamenej pláži by sme sa len horko ťažko dostali. Dorazili sme k útesu a stretli sme tam Nemcov, ktorí sa podľa toho čo mali na aute prišli potápať. Hneď ako sme odparkovali motorky pod opustený strom som sa jednému z nich prihovoril. Povedal mi, že skupinka šiestich ľudí sa vydala potápať a dodal, že je tu najkrajšie miesto, doslova povedal že raj pre potápačov. Škoda, že som o nich a o tomto mieste nevedel skôr, určite by som sa pridal. Dozvedel som sa aj to, že nemecký pár čo sú s nimi práve pod hladinou ponuka kurz a následne potápanie z výstrojov. Vydal som sa na výbežok útesu čierny ako uhol cez umelo vytvorenú priehradu. Horko ťažko som tam prešplhal a preskákal. Na kraji výbežku bola diera plná malých živých a mŕtvych sardiniek na, ktorých sa prikrmovali osy a kraby. Ak som tam tak poskakoval stalo sa mi jedna osa osudná a poštípala ma do palca. Teda bolelo to dosť lebo ma svojim žihadlom trafila rovno do kosti.
Rýchlo som sa vrátil na breh ako sa len dalo, že si vytiahnem žihadlo, ktoré tam aj nakoniec nebolo tak som sa pokúsil dostať jed saním von. Po chvíli sme sa vyšplhali na vrch útesu, kde sa nám naskytol krásny výhľad na šíre more a okolité útesy. Nakoniec sme sa rýchlo rozhodli, že sa musíme vrátiť pre plutvy a okuliare do apartmánu. Cesta nám trvala dlhšie než sme tam išli keďže to bolo stále do kopca. Ako naschvál na hlavnej ceste z Paliouri mi do klobúku čo som nosil celý čas, narazila včela a odrazila sa do košele kde ma poštípala. Prudko som začal brzdiť pri rýchlosti 7Okm/h ma začalo šmýkať. Mal som šťastie, že som nespadol. Zastal som vybral som si žihadlo a pokračovali sme ďalej ku Golden beach. Dievčatám sme oznámili, že nech sa pobalia, že sa po ne vrátime. 
Rýchlo sme sa vrátili z apartmánu a ako rýchlo sa dalo sme sa vrátili na pobrežie zvláštnych kameňov. Prišli sme neskoro a slnko bolo už vysoko na oblohe a pri pokuse sa potápať nebolo dostatočné svetlo aby som videl dobre pod vodou a na druhej strane som sám v nie moc kľudnom mori mal strach. Už len prístup bol ťažký a prúdy boli silné. Chvíľu som síce strávil pod vodou, ale nakoniec som to vzdal. Ešte ťažšie som sa z vody dostal. Nakoniec, kde som bol na brehu sme trávili čas zbieraním čierneho piesku a kamienkov. Niekto sa pokúšal zbierať kamene, ktoré aj tak pre ich váhu nechal tam. Už sme boli na odchode, keď prišli Gréci na džípe. Hneď ako začali vyťahovať veci z korby tak nam bolo jasné, že sa idú potápať tak sme si počkali. Pred tým ako sa úplne stratili pod hladinou som ich požiadal či by sa vyfotili pre mňa na pamiatku. Strastiplnou cestou sme sa vrátili do Paliouri. Bol to náš posledný deň na motorkách. Vzhľadom k tomu sme sa vybrali na opačnú stranu dedinky a vystúpili sme pomedzi olivové sady k pastierovi oviec na kopci. Lenka sa strašne bála psov čo tam pastier mal a skoro nemožné kým sme sa dostali pomedzi nich až na vrch. 
Na vrchu sa nám naskytol nádherný pohľad na konečne zelenú časť polostrova pri západe slnka. Krátkymi potulkami sme sa nakoľko už bola dobrá zima zabalení do plážových osušiek vydali na spätnú cestu do Pefkochori. Vyzerali sme ako Mexičania. Cestou sa nám zdravili domáci. Bolo už šero, keď sme dorazili. Navečerali sme sa a zviezli sa aj s Danielou k obchodíkom nakúpiť nejaké suveníry. Do polnoci sme sa prechádzali po obchodoch. Začala sa ma domáhať únava hlavne z uštipnutia osou a včelou. Lenka s Danielou zostali a ja som sa vrátil do apartmánu, kde sa pre mňa deň skončil.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
